Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 20. októbra 2023 o 19:00 h. 2. abonentný koncert sezóny 2023/2024. Program zostavený z diel Brucknera, Rheinbergera a Moyzesa diriguje Konstantin Ilievsky. Sólistkou večera bude rakúska organistka Ines Schüttengruber. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.

Ťažisko tvorby Antona Brucknera (1824 – 1896) spadá do druhej polovice 19. storočia, keď skladateľ výrazným spôsobom zasiahol do vývoja novoromantickej symfónie. Brucknerovu cestu k symfonickej tvorbe sprevádzali prekážky, ktorých zdolávanie si vyžadovalo veľkú osobnú statočnosť a vôľové vypätie. Tým väčší musí byť obdiv ku skladateľovi, ktorý bol síce nábožensky založený, ale v životných situáciách celkom pasívnym človekom. Napriek tomu dokázal zviesť obdivuhodný zápas s predsudkami a s nepriateľsky naladeným viedenským prostredím. Bruckner otvoril symfonickej tvorbe nové svety, vyjadril svoj myšlienkový a citový obzor v celej rozsiahlej šírke. Obrovské, niekedy až predimenzované plochy jeho hudby, sú naplnené mnohými rozpormi a protikladmi: monumentalitou a zjemnelou citovosťou, ľudovou prostotou a slávnostným leskom. V jeho tvorbe je „Boh i diabol, život i smrť, dobro i zlo, blaženosť a zatratenie, svetlo i temno, porážka i víťazstvo – to je svet, v ktorom Bruckner žije.“ V panteóne skladateľov 19. storočia má svoje jedinečné miesto.

Predohra g mol, WAB 98 bola skomponovaná v čase skladateľových štúdií u Otta Kitzlera v Linzi. Na rozdiel od skorších Štyroch orchestrálnych skladieb a nasledujúcej Symfónie f mol sa dielo javí ako oveľa zrelšie. Čiastočne to môže byť spôsobené tým, že Brucknera v tom čase brzdila jeho stručnejšia forma, zatiaľ čo sa ešte necítil na komponovanie veľkej symfónie. Prvá verzia diela bola dokončená 24. decembra 1862. V januári 1863 začal skladať novú kódu, ktorú dokončil o niekoľko týždňov neskôr. Dielo sa v zásade riadi vtedajšími tradičnými líniami – začína pomalým úvodom, po ňom nasleduje hlavná časť v sonátovej forme. Skladateľove charakteristiky sú tu prítomné: úvodná téma s oktávovým intervalom, plné orchestrálne akordy, druhá téma s veľkými intervalovými skokmi, ktoré predznamenávajú klesajúci motív. Predohra g mol zaznela prvýkrát 8. septembra 1921 v Klosterneuburgu.

Joseph Rheinberger (1839 – 1901), organista a skladateľ, prejavil výnimočný hudobný talent už v ranom veku. Už vo svojich siedmich rokoch pôsobil ako organista v lichtenštajnskom Vaduze. Krátko po ukončení štúdia na mníchovskom konzervatóriu sa sám stal profesorom klavíra a kompozície. Štýlové vplyvy siahali od súčasníkov ako Brahms, až po skladateľov zo starších čias – Mendelssohn, Schumann, Schubert a predovšetkým Bach. Do dejín sa zapísal ako plodný skladateľ, jeho náboženské diela zahŕňajú dvanásť omší, Requiem a Stabat Mater. Skomponoval tiež viaceré opery, symfónie, komornú hudbu a zborové diela. Osobitnou kategóriou sú organové skladby (20 sonát, 22 trií, 36 sólových skladieb). Ide o prepracovanú a náročnú organovú literatúru, ktorá nepochybne patrí k najhodnotnejším prírastkom hudby kráľovského nástroja od čias Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Vyznačuje sa prelínaním moderného romantického ducha s majstrovským kontrapunktom, rešpektujúc všetky aspekty tohto hudobného nástroja.

Koncert pre organ a orchester č. 1 F dur, op. 137 napísal Rheinberger v júni 1884 len za sedemnásť dní. Orchester zahŕňa tri lesné rohy a sláčiky na dosiahnutie homogénneho zvukového obrazu, keď skladateľ úsporným obsadením orchestra „jemne dopĺňa tie farby, ktoré organ neposkytuje“. Dielo tvorí štandardná trojčasťová štruktúra – prvá má patetický, majestátny charakter, druhá má lyrickú náladu, finálne zaujme svojou robustnou témou. Dielo vydal koncom októbra 1884 lipský vydavateľ Carl Friedrich Kistner a na jeho žiadosť skladateľ skomponoval o niečo rozsiahlejšiu sólovú kadenciu v záverečnej časti. Po premiére diela 16. novembra 1884 v Lipsku dobová tlač uviedla: „Dojem, ktorý tento koncert zanechal, je ťažké opísať. Celé matiné dostalo týmto dielom úplne nečakaný, slávnostný záver. Svojou klasickou formou a obsahom vyžaruje strhujúcu noblesu.“

Alexander Moyzes (1906 – 1984), najstarší predstaviteľ cieľavedomej generácie slovenskej hudobnej moderny, pomerne rýchlo a nekompromisne presadzoval ideu profesionálnej úrovne slovenskej národnej hudby nevyhnutnú pre ďalší vývoj. V roku 1925 začal študovať na konzervatóriu v Prahe v kompozičnej triede Otakara Šína. Už v študentských prácach sa dokázal vyrovnať s amatérskou štýlovou konvenciou, pestovanou v slovenskej hudbe. Pevný dôkaz o kvalite odbornosti a šírke svojho talentu prezentoval v absolventskom diele – Symfónii č. 1, op. 4, ktorá sa stala nielen prvou v rade budúcich Moyzesových symfonických opusov, ale tiež historicky prvou novodobou slovenskou symfóniou. Výchovné pražské prostredie sa opieralo o nadväznosť na klasicisticko-romantickú tradíciu európskej hudby i o pevné zásady kompozično-technických aspektov. Umeleckú úroveň školy posilňovala i tamojšia pedagogická aktivita popredných skladateľských osobností, Vítězslava Nováka a Josefa Suka. V neposlednej miere mohol na študenta Moyzesa vplývať aj kultúrny život Prahy, ktorá v tom čase patrila k významným centrám, priaznivo nakloneným tvorbe európskej hudobnej avantgardy.

Symfónia č. 7, op. 50, premiérovo uvedená našim orchestrom 23. októbra 1955 pod taktovkou Ladislava Slováka, nadväzuje na koncepcie symfonického útvaru v spomenutom kontexte skladateľovho vývoja. Úvodná časť, Pastorale, prináša ilustratívne priamočiare, idylicky zafarbené intonácie – kombinácia flauty s harfou a čelestou evokuje krásu horskej prírody Slovenska. Scherzo rozvíjajú tri tanečné myšlienky. Moyzesova invencia, ktorá vyrastala z citlivosti na modálne charakteristiky slovenskej ľudovej piesne, preferuje najmä mixolydický a lydický modus, pričom kontrast vyplýva z rôzneho inštrumentovania jednotlivých motívov a ich živelnosti. Largo, ťažisko a podstata 7. symfónie, svedčí o skladateľovej koncentrovanosti, emocionálnej hĺbke a presvedčivosti hudobnej výpovede. Hudba tretej časti nezaprie náznaky novoromantickej symfónie svojim dur-molovým ukotvením, sústredenosťou a dôstojnosťou. V rámci zachovania konvencií sa pripojí k takmer pätnásťminútovej hudbe Larga záverečná časť. Skladateľ nezaprie  majstra evolučne rozvinutej tematickej práce na pôde sonátovej formy. Nové tanečné myšlienky, konfrontované so spomienkou na pastorálnu hudbu úvodu, majú povahu malebného choreografického obrázku.

Text pripravil Martin Kelemen, dramaturg SOSR

Foto: RTVS