Symfonický orchester Slovenského rozhlasu uvedie v piatok 22. septembra 2023 o 19:00 h. 1. abonentný koncert sezóny 2023/2024. Program zostavený z diel Brahmsa a Straussa diriguje Ondrej Lenárd. Sólistom večera bude slovenský klavirista Jakub Čižmarovič. Koncert sa uskutoční vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu a naživo vo vysielaní Rádia Devín.

Johannes Brahms (1833 – 1897) napísal dva klavírne koncerty, ktoré od seba z časového hľadiska delilo vyše dvadsať rokov. Koncert pre klavír a orchester č. 1 d mol, op. 15 je výsledkom jeho relatívnej mladosti, dokončil ho v roku 1859, keď mal dvadsaťpäť rokov. Nie je to však „mladícke dielo“ – Brahms na ňom pracoval počas dlhšieho obdobia 50. rokov 19. storočia. Koncert prešiel medzistupňom vo svojom životnom cykle ako symfónia, až sa napokon stal slávnym koncertom. Pôvodne dielo koncipoval ako sonátu pre dva klavíry. Keďže sám bol vynikajúcim klaviristom, toto médium mu poskytovalo dostatočný tvorivý priestor. Pri komponovaní však pochopil, že charakter jeho nápadov naznačuje možnosť využiť plné sily symfonického orchestra. Počas poslednej polovice 19. storočia bol Brahms presvedčený, že budúcnosť hudby spočíva v pokračovaní klasicky orientovaného hudobného štýlu Beethovena. Tradičné formy sonáty, koncertu a symfónie ani zďaleka nevyčerpali ich životaschopnosť. V tomto duchu Brahmsov 1. klavírny koncert ctí tieto tradície vo svojej forme a povahe hudobného obsahu. Dielo prezrádza svoju vlastnú genézu v dôležitosti pripisovanej orchestru.

Rozsiahla prvá časť Maestoso začína dlhou expozíciou samotného orchestra pred vstupom klavíra. Virtuózny sólový part vyrastá zo skladateľovho hudobného štýlu a úlohy klavíra v bohatom orchestrálnom kontexte. Skladateľ začal pracovať s hudbou, ktorá je sebavedomá, zvuky, ktoré upútajú našu pozornosť, sú predzvesťou vecí, ktoré prídu. Potvrdzuje tu inšpiráciu Beethovenovou 9. symfóniou, avšak svojským spôsobom komunikuje vlastné myšlienky. Pozoruhodná druhá časť je považovaná za poctu Schumannovcom. V jednom zo svojich listov, písaných Clare Schumann, Brahms toto Adagio označil za jej hudobný „nežný portrét“. Celou časťou, v ktorej je zrejmá inšpirácia vokálnou polyfóniou, sa nesie religiózny pokoj, tajomné sakrálno a akási zvnútornená forma túžby. Posledná časť býva prirovnávaná k finále Beethovenovho 3. klavírneho koncertu. Rondová téma má charakter plný rozhodnosti a ráznosti, zmena nálady vedie k hrdinskému a radostnému záveru.

Richard Strauss (1864 – 1949) skomponoval svoje posledné veľké orchestrálne dielo,  Alpskú symfóniu, op. 64, v rokoch 1911 až 1913. Inštrumentoval ho o niečo neskôr a 28. októbra 1915 dirigoval premiéru v Berlínskej filharmónii. V čase, keď dielo skomponoval, žil v bavorskom meste Garmisch-Partenkirchen, na úpätí najvyššieho vrchu Nemecka, Zugspitze. Je veľmi pravdepodobné, že Strauss prvýkrát dostal nápad pre Alpskú symfóniu potom, čo sa zúčastnil horskej expedície v Alpách. Mal vtedy pätnásť rokov a skúsenosť opísal v liste svojmu kolegovi Ludwigovi Thuillemu. So skupinou priateľov sa vydal pred úsvitom na výstup do hôr. O päť hodín neskôr dosiahli vrchol a silná búrka ich prinútila vrátiť sa späť. Neskôr si na klavíri improvizoval hudobnú verziu vlastnej dobrodružnej skúsenosti. Tieto náčrty sa nezachovali, a tak nie je známe, či to bol námet, z ktorého vzišlo takmer o štyridsať rokov neskôr dielo pre veľké obsadenie, vrátane množstva dychových a bicích nástrojov, organa, čelesty a dvoch tympanov.

Hoci Strauss nazval svoje dielo symfóniou, nenesie charakteristiky tejto formy. Namiesto štandardných štyroch častí je Alpská symfónia písaná v jednom neprerušovanom toku hudby cez jednotlivé epizódy. Východ slnka je uvedený v žiarivom A dur, rozodnieva sa. Po krátkom pochode rovinou sa začína Výstup. Z diaľky počuť poľovnícke rohy, pútnik vstupuje s lesnými rohmi a pozaunami do lesa. Potulky pri potoku vedú k Vodopádu, pri ktorom to v smykoch huslí, vo zvukoch hárf a čelesty šumí a iskrí. Cez Kvitnúce lúky kráča priateľ hôr ďalej k Horskej pastvine. Húštinou a krovím pokračuje vzostup vo fugáte, až sa zastaví Na ľadovci. Treba prekonať Nebezpečné okamihy až k dosiahnutému Vrcholu, ktorý vyjadruje viaznúca melódia hoboja. Zážitok sa mení na Výhľad pri pohľade na vznešenú prírodu. Slnko postupne zahaľujú mraky pri jemnom zvuku organa, hoboj spieva svoju Elégiu. Okolo vládne ticho, Ticho pred búrkou. Búrka a víchor zastihnú pútnika nečakane rýchlo pri jeho zostupe. Nastáva zvukomalebne bohatý Západ slnka, rozjímavé Doznievanie a opäť Noc s tóninou b mol.

Skladateľ nemal predstavu hudobného diela podľa vzoru beethovenovského vnímania prírody, ale chcel vytvoriť alpskú panorámu, imponujúcu pozorovateľovi svojimi prírodnými úkazmi a zážitkami. Symfónia znamená duchovné vyrovnanie sa so vznešeným horským svetom, uchopenie živelných síl. Všetky duševné reflexy sú vyjadrené len v krátkej epizóde Elégie, z ktorej pútnik predsa len vytuší záhady prírody. Inak spočíva charakter tejto hudby, bohatej na melódie, v jej okúzľujúcej farebnej pôsobivosti. Táto celkom neliterárna hudobná reportáž obsahuje všetko, čo patrí k výstupu na horu – i keď sa Strauss snažil o zdolanie ďaleko vyšších vrcholov. V úsilí vymaľovať prírodu čo najpresnejšie, siahol po ilustrácii za zvukov charakteristických hudobných nástrojov. V tomto hudobno-obrazovom spravodajstve, ktoré môže poslucháč doslova uchopiť rukami, nechýba žiadna podrobnosť, zvukovo priam neprekonateľná virtuozita v ovládaní koloritu. Ohnivosť farieb a priezračnosť zvukovej fantázie dodávajú tomuto námetu svetlá a tiene.

Zdroj: text pripravil Martin Kelemen, dramaturg SOSR