V dedine Vermiglio v talianskych Alpách dnes nájdete hotely a veľa turistických a rekreačných možností v zime aj v lete. No ani nie storočie späť do minulosti v nej život vyzeral úplne inak. Režisérka Maura Delpero vo svojom celovečernom filme s rovnakým názvom zachytáva príbeh jednej veľkej rodiny rozdrobený na osudy a túžby jednotlivých jej členov. Predovšetkým trojica sestier predstavuje tri rôzne postoje k dedinským tradíciám, katolíckej viere, rodine a celkovo k životu. Vďaka filmu Vermiglio môžeme vidieť, kam sa spoločnosť za uplynulých 80 rokov posunula. A nie len tá talianska…

Najstaršou z dcér v rodine miestneho učiteľa je Lucia. Tá sa po príchode vojaka Pietra, sicílskeho dezertéra, zamiluje a zatúži po manželstve a vlastnej rodine. Prostredná Ada venuje veľkú starostlivosť svojmu duchovnému životu a snaží sa ho chrániť pred vlastnou sexualitou. Flavia, najmladšia z trojice sestier, má pred sebou sľubnú budúcnosť. Otec-učiteľ zveľaďuje jej poznanie a pripravuje ju na ďalšie štúdium. Hoci sú všetky tri rozdielne a každá zápasí s vlastnými problémami, večer sestry zaľahnú do spoločnej postele a vedú tiché rozhovory o svojich túžbach aj trápeniach. V ďalších posteliach ležia ich štyria bratia a robia to isté. 

Maura Delpero vo filme skúma súlad rôznorodých charakterov v rámci jednej rodiny. Zaujíma sa o záhadné pravidlá rodinnej harmónie, ktorú ohrozuje vojna, patriarchát či nemilosrdné choroby, no všetkým problémom vytrvalo vzdoruje. Život vo Vermigliu je ťažký, ľudia v dedine nemôžu jestvovať inak ako skromne a šetrne, pretože jedla a peňazí nie je nazvyš. Nádej na lepšiu budúcnosť im dáva miestna škola, no pre niektorých je táto nádej skôr falošná. Iba učiteľ/otec rodiny rozhodne, kto bude v štúdiu pokračovať a kto zostane doma na statku.

Muži počas svadby Lucie sedia pri stole, popíjajú a spievajú. Zo žien nesedí ani jedna, dokonca ani nevesta. Nosia jedlo a pitie, starajú sa a upratujú. Aj takáto situácia sa vo filme objaví. Na jej pozadí sú majestátne hory a takmer nedotknutá príroda. Význam scény sa v tej kráse môže na moment stratiť, ale inak je zrejmý. Režisérka však ku kritike patriarchátu pristupuje s porozumením dobe. Film nie je hlasnou obžalobou ani spätnou výčitkou mužom alebo cirkvi. Autorka jasne oddeľuje minulosť od súčasnosti a predpokladá, že divák bude spolupracovať. Niektoré motívy v príbehu dokážu zaskočiť či rozhorčiť obecenstvo, no Maura Delpero nikdy neukazuje priamo na strojcu nešťastia. Otec rodiny nie je klasický ctižiadostivý despota a miestny kňaz nepoučuje ľud prázdnymi múdrosťami z Biblie. Život vo Vermigliu nie je ideálný, ale láska a rodinná súdržnosť sú silnejšie než všetky problémy. Trápenia, aj tie zbytočné, sú plodmi doby a Delpero to vie. 

Aby divák mohol rozumieť postavám, musí byť trpezlivý. Scenár je plný premyslených motívov, no autorka ich rozvíja princípom nabaľovania. Originálne naratívne prvky sa v príbehu ukážu už pomerne skoro, často sa ich však divákovi nepodarí bez správneho kľúča dešifrovať. Možné je to až s postupným odhaľovaním motivácií, vzťahov a histórie postáv. Takto vyrozprávaný príbeh svedčí o veľkom autorskom úsilí doladiť aj posledný detail, na nič nezabudnúť a neuspokojiť sa iba s dostatočným. Zároveň si však spôsob rozprávania určite vyžaduje opakovanú projekciu filmu. Po druhý krát vám snímka prinesie prekvapenie v podobe odhalených motívov, ktoré ste predtým možno prehliadli. 

Kontemplatívna povaha snímky bráni rýchlejšiemu tempu rozprávania, k čomu prispievajú aj skromné dialógy. Povedaného nie je mnoho, no každé slovo má o to vyššiu koncentráciu významov. Spája sa v ňom krásne naivná predstava o svete, smerovanie ku katolíckym ideálom, zdravá logika mladého človeka, ale aj silná viera v tradície a povery. Najlepšie sa dá do vnútra postáv nazrieť práve v čase, keď sa ukladajú na spánok a doľahne na ne potreba rekapitulácie dňa. Pravidelne sa opakujúce a "ukecané" izbové scény najlepšie demonštrujú autorkin zámer dostať odlišné charaktery do priestoru, v ktorom si budú rozumieť a navzájom sa prijímať. 

V tomto priestore je hrejivá rodinná láska postavená do kontrastu s chladne krásnou prírodou takmer bez farieb. Podobne mrazivý až ľadovo modrý obraz od kameramana Michaila Kričmana sme mohli spoznať už v roku 2017 v snímke Bez lásky. Nepreháňam, keď tvrdím, že mi tiché a nehybné zábery na zasneženú a bezútešnú krajinu privodili spomienky práve na rovnakým spôsobom snímanú krajinu vo filme Andreja Zvjaginceva. Rukopis kameramana vo mne očividne zanecháva určitý dojem, ktorý so mnou zostáva roky.

Strieborný lev z benátskeho festivalu potvrdzuje kvalitu filmu, ale aj jeho náročnosť. Vermiglio nie je dielo, pri ktorom by ste si vystačili s bežnou diváckou skúsenosťou. Vyžaduje si čas, trpezlivosť a dôslednú pozornosť. Odmení sa za to prinajmenšom troma pútavými príbehmi žien, ktorých pomalé a tiché plynutie je možno silnejšie ako dramatické zvraty. 

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia