Slovenská režisérka Štefánia Lovasová nakrútila už niekoľko úspešných krátkych filmov, ktoré boli uvedené na medzinárodných festivaloch. Jej najnovšiu snímku Venuša v retrográde môžete vidieť v kinách po celom Slovensku spolu s dlhometrážnym filmom Sorry, baby. V rozhovore pre náš portál Štefánia hovorí o nových možnostiach nakrúcania, ktoré prinášajú moderné technológie a porovnáva tiež filmárske prostredie na Slovensku a v Británii, kde teraz študuje.

Aká bola prvotná myšlienka za filmom Venuša v Retrográde? 

Rozmýšľala som, ako spraviť film za čo najmenej peňazí. To znie síce hrozne, ale chcela som vymyslieť, ako niečo natočiť, ak by sme nedostali grant. Rozhodla som sa, že namiesto prenájmu drahej filmovej kamery použijeme telefón. Už veľa filmov predtým bolo natočených na smartfón (Tangerine, r. Sean Baker, Banger, r. Adam Sedlák), ale ja som chcela túto formu odôvodniť, nie len ho použiť namiesto kamery. Vymyslela som príbeh, v ktorom je telefón prostriedkom úniku pre hlavné postavy. 

Vo svojej tvorbe sa často venujete svetu mladých ľudí a ich napojeniu sa na online svet. Čím vás fascinujú mladí, ktorí sa nejako prezentujú na internete? Či už sú to influenceri, youtuberi, tiktokeri a podobne? 

Mladí ľudia existujú vo virtuálnom svete, kde nejakým spôsobom kurátorujú svoju osobu. Fascinuje ma možnosť médií, ktorá ľuďom dovoľuje zaznamenávať a ohýbať svoje bytie a svoju osobu každý deň. Takéto médium je zaujímavé aj ako nástroj pre budovanie filmového charakteru. Dá sa používať rôznymi spôsobmi aj v rámci storytellingu. Sledujeme do akej miery nám postava ukáže to, čo nám chce ukázať a či nám náhodou omylom neukáže aj to, čo pred nami chce skryť. 

Vychádzate z reality? Sledujete týchto ľudí na sociálnych sieťach?

Áno, veľa ich sledujem a veľa sa s nimi rozprávam. Vo svojej tvorbe sa im venujem aj preto, že to vychádza zo mňa a mojej vlastnej skúsenosti. Prostredie sa možno časom mení, ale problémy mladých zostávajú v základe rovnaké. Stále sa musia vedieť vysporiadať s rodinou, hľadajú si vlastnú identitu, kariérne smerovanie, riešia problémy s rovesníkmi či ako medzi nich zapadnúť. Myslím si, že toto je pre mladých veľmi náročné. Ja považujem svoju pubertu a dospievanie za najťažšiu časť svojho života. Bolo to hrozné, stresujúce a strašne komplikované a nejasné. Preto mám potrebu sa k tomu vracať. Premena z nič netušiaceho dieťaťa na dospelú osobu je fascinujúca a náročná. Je to obdobie, kedy nedospelý človek musí riešiť osobné, rodinné, ale aj kariérne záležitosti. Navyše, keďže je slovo tínedžer zaužívané ako negatívny pojem, lebo označuje problémových ľudí, vôbec to mladým nepomáha.  

Okrem toho otvárate vo filme Venuša v retrográde, ale aj v staršom filme Iba plasty a diamanty sú večné tému alkoholizmu. Je známe, že súčasní mladí si už k alkoholu nevytvárajú tak silný vzťah ako staršie generácie. 

Neviem, aké sú štatistiky, takže môžem hovoriť len na základe toho, čo vidím. Myslím si, že je stále veľa ľudí aj medzi mladými, ktorí sa nebránia alkoholu alebo iným látkam, ktoré ho vedia nahradiť. Rozdiel však vidím v tom, že sú oveľa otvorenejší hovoriť o tom, ako sa cítia. Práca s emóciami je pre nich prístupnejšia a prirodzenejšia. Možno, aspoň dúfam, je dnes pre mladých ľudí jednoduchšie sa s emóciami vysporiadať, ako sa im vyhýbať pomocou návykových látok. Práve v úprimnosti voči sebe samému, sa mi zdá, že je tá najväčšia medzigeneračná priepasť.

Vrátim sa ešte k formálnej stránke filmu. Napríklad nová snímka 28 rokov potom je veľkorozpočtovým projektom so známymi hercami, no bola z veľkej časti nakrútená na smartfón. Nemusí to byť teda len otázka rozpočtu. Myslíte si, že budeme vidieť stále viac kino filmov nakrútených na smartfón?

Myslím, že smartfóny sú už minulosťou. Klip od Maji Miloš je azda najstarší celovečerný film, ktorý používa zábery z telefónu, o ktorom viem. Vznikol ešte v roku 2012.  Podľa môjho názoru budeme najbližšie v kine sledovať filmy vytvorené umelou inteligenciou. Najprv sa filmový priemysel bude musieť vysporiadať s nahnevanými filmármi a filmárkami, ale myslím si, že ten čas príde. Nehovorím však, že s tým súhlasím. Vlastne sama neviem, ako sa ohľadom toho cítim. 

Určite sa však mobily budú naďalej používať. Medzi filmármi je to už zabehnutá vec. Skôr ma prekvapuje kvalita záznamu na mobil. Teraz pracujem na filme, v ktorom som opäť využila túto techniku a musím povedať, že záznam z mobilu je už oproti kamerovému nerozpoznateľný. Mobil je pritom kompaktný, lacný a dá sa pri nakrúcaní používať viacerými spôsobmi. Za zmienku stojí možno aj film Spree (r. Eugene Kotlyarenko), ktorý je celý natočený ako online vysielanie, alebo krátky film The Mask (dir. Conner O’Malley), ktorý je zase vyskladaný z vlogov, tiktokov, a rôznych osobných záznamov hlavnej postavy. 

Venuša v retrográde je žánrovo found footage film. Kameru na ňom robila Michaela Hošková. Aká je úloha kameramanky pri takomto filme? 

Nikdy predtým sme s Miškou taký film nerobili. Bolo to pre nás úplne nové. Podstatné bolo nenakrúcať zábery tak, ako by nám vyhovovali, ale tak, ako by ich naše postavy reálne mohli samé nakrútiť. To bolo najväčšou výzvou. Aj keď to tak nevyzerá, Miška držala kameru celý čas, okrem záberov o zrkadlo, v ktorých vidno hrdinky. Musela sa často na moment vcítiť do postavy, či už to bolo osemnásťročné alebo šesťročné dievča, a prispôsobiť pohyb kamery tomu, ako by s ňou narábali naše charaktery. Miška tak musela tiež vedieť, ako sa postava cíti a ako by s telefónom v takej situácii narábala. Pozornosť sme samozrejme venovali aj svieteniu a rekvizitám. To všetko má vo filme svoj význam. Niektorí diváci a diváčky mali pocit, že ide o dokumentárny film, ale nie, všetko sme skonštruovali s istými zámermi.

S termínom found footage si väčšina ľudí spojí najmä hororový žáner. Mali ste istotu, že bude takáto forma fungovať aj v rodinnej či sociálnej dráme? 

Neviem, čo by na to povedali ľudia, ktorí nakrúcajú horory. (smiech) No pracovali sme s tými istými technikami ako oni. Veľmi podstatné v našom filme je dianie mimo kamery, ktoré môžete vnímať iba vo zvuku. Pracujeme s diváckymi predstavami. Vo found footage hororoch často vidíme, že sa niečo postave deje, no kameru nemieri na nebezpečenstvo.  Nevieme presne, čo sa deje, čo vytvára napätie a strach. Na základe zvuku si tak predstavíme veci omnoho živšie a hrozivejšie, ako keby sme ich videli na obraze. Je to skvelá vlastnosť found footage techniky a veľmi dobre to funguje na diváka. 

Je pre vás krátkometrážny film plnohodnotnou umeleckou formou, alebo ho vnímate skôr ako cestu k celovečeráku? 

To je zapeklitá otázka. Na jednej strane to beriem ako cestu k celovečeráku, lebo keby som mohla ísť točiť celovečerný film, tak to idem robiť hneď. Na druhej strane je veľké umenie spraviť krátky film, ktorý funguje ako krátky film a nie je z neho cítiť, že vznikol iba ako povinnosť autora alebo autorky, ktorým ide o šancu dostať sa k veľkej produkcii. Vďaka tomu, že je krátky film lacný, je toto médium omnoho slobodnejšie. Môžete experimentovať a necítite tlak zo strany producentov a producentiek. Keď sa to nepodarí, tak to až tak nevadí, nestratili až tak veľa peňazí, neminuli ste na to až tak veľa času - svojho či štábu, film nebude vidieť až tak veľa ľudí. Rada pozerám krátke filmy, lebo vidím, že si pri nich tvorcovia a tvorkyne dovolia viac. Taktiež venujú pozornosť každému záberu, pretože plocha je veľmi malá, každá sekunda v krátkom filme musí byť presná. Navyše, je to forma, ktorá dovolí tvoriť aj ľuďom, ktorí nikdy nedostanú možnosť nakrútiť dlhý film. Priala by som si, aby krátkometrážna tvorba bola menej vnímaná ako študentská záležitosť alebo cvičenie sa na celovečernú tvorbu. Je to svojbytný umelecký formát, ale je nedocenený. Mám na mysli hlavne distribúciu. V zahraničí ešte fungujú online platformy ako Short of the week, kde denne pribúdajú nové krátke filmy, ale na Slovensku nič také nemáme. Vidieť u nás krátky film na veľkom plátne v kine je vzácne a aj preto som veľmi vďačná Filmtopii, že nám náš film distribuujú spolu so snímkou Sorry, baby. Bez nich by to bolo takmer nemožné, pretože nikto si nekúpi lístok na 15 minútový film. Úprimne neviem, čo by sa muselo stať, aby krátke filmy dostali na Slovensku viac priestoru a dostali sa k divákom.

Vravíte, že keby to bolo možné, hneď by ste sa pustili do dlhometrážnej tvorby. Čo by ste nakrúcali? 

Námetov je hrozne veľa. Je to naše nepísané pravidlo mať rozpracovaných viacero námetov, aby ste mali vždy niečo pripravené, keď príde správny čas. Mám preto rozpísané celovečerné projekty aj web series, je toho veľa. 

Momentálne študujete na National Film and Television School v Londýne. Predtým ste absolvovali štúdium na VŠMU v Bratislave. Vedeli by ste štúdium doma a v zahraničí porovnať?

Je to veľmi veľký rozdiel. Už len v tom, že kultúra na Slovensku a kultúra v Británii je samozrejme úplne iná a ľudia tu (v UK) komunikujú úplne iným spôsobom. No zásadné je, že v Británii je filmový priemysel omnoho saturovanejší. Vyžaduje si viac práce a úsilia to niekam dotiahnuť. Je to cítiť v škole, ale aj v praxi mimo nej. Keď chcete robiť pri filme, musíte brať na vedomie, že na miesto, o ktoré sa uchádzate, čaká ďalších 10, 20 aj 50 schopných ľudí. O to viac sa treba predierať, networkovať a robiť všetku možnú nadprácu. 

Chceli by ste po štúdiu zostať a tvoriť v zahraničí alebo na Slovensku? 

To je veľmi dobrá otázka, na ktorú neviem dobre odpovedať. Každá krajina má svoje výhody a nevýhody. Napríklad v Británii skoro vôbec nefunguje štátna podpora filmu. Väčšina filmov vzniká zo súkromných peňazí. Čo môže byť aj dobré aj zlé.

Zatiaľ neviem, ktoré prostredie mi bude viac vyhovovať. Ideálne by bolo, keby sa mi podarilo zúžitkovať kontakty z oboch svetov. Ešte som sa nerozhodla. Možno to niekto rozhodne za mňa tým, že mi dá prácu alebo mi zafinancuje môj film. 

Za rozhovor ďakuje Matúš Trišč