Tretí deň Liptovského sviatku pripravil pre jazzových fanúšikov ako obvykle už len dve kapely, ktoré však dostali o to väčší priestor.

Treba ešte pripomenúť, že okrem koncertov to boli aj workshopy, jam sessions, jazzy bar, káva, naturálne vína a všetko čo už štandardne tento festival ponúka. Komunita, ktorá tieto bonusy pozná, ich má rada, pre tých, ktorí boli na festivale po prvý raz, bola náruč za nezmenené ceny permanentiek, otvorená.

Priestory sály Domu kultúry v Liptovskom Mikuláši vítali v nedeľu večer formáciu Tibor Feledi Kairos Quintet v zložení Tibor Feledi, Michal Cálik, Michal Šelep, Juraj Dávid Raši a saxofonistka, čerstvá absolventka bostonskej New England Conservatory, Lenka Molčányová. Moderný jazz s prevažujúcimi prvkami progresívneho rocku, elektroniky, fusion, post bopu – táto zostava je otvorená dialógu štýlov a žánrov. Hneď prvá skladba dokonca priniesla komunikáciu medzi východným a západným svetom, emotívnou recitáciou a postupne rastúcou hudbu – postavenou na minimalistickom, úspornom motíve, ktorý pripomínal kombináciu psychedelických motívov a indických rág. Asi ťažko hľadať tejto hudbe konkrétne zaradenie, rástla z voľnej improvizácie, bolo z nej cítiť snahu o experiment, objavovanie nových zvukových možností a meditáciu zároveň. Je zjavné, že dnešní hudobníci reflektujú na aktuálnu dobu, hľadajú v umení protipól hektických chvíľ, ktoré zažívame v reálnom živote.

Debutový album tejto formácie bol ocenený ako Jazzový album roka v ankete Radio_Head Awards a získal tiež cenu publika na medzinárodnej súťaži JazzFruit v Prahe. Dvojalbum More – Less prináša dve časti postavených na kontrastoch. More je energickejšia, dynamickejšia s fúziou elektroniky a alternatívneho rocku, Less jemnejšia, akustická.

Najväčší prínos pre mňa predstavovala tektonika skladieb. Spôsob, akým postupne kompozície budujú zvuk, práca s inštrumentáciou a zahusťovanie plochy, nenápadne vrstvenie hudobných nástrojov, budovanie dynamiky a intenzity, to sú ojedinelé úkazy. Aranžmány sú originálne a vyniká v nich priestor pre improvizáciu. Mnohé prvky v skladbách prebrali znaky charakteristické pre súčasnú novú hudbu, napokon, klasika vždy ovplyvňovala jazz – respektíve jazz z nej dokázal čerpať obohacujúce prvky.

Introspektívna nálada skladby Stromy priniesla dômyselnú hru s akustickými princípmi. Dozvuky, hallové a echovité efekty, jednoduchý motív v introdukcii, ktorý neustále zaznieval vždy z inej perspektívy, pridávanie hlbších, farebnejších registrov na sólovom saxofóne, samotná téma, ktorá zaznela v opakovaní a improvizácia. Felediho zostava sledovala tradičnú formu, no v nových možnostiach akustiky, detailnej práce s dynamikou a sofistikovanosťou aranžmánu. Vo všetkej tej premyslenosti a dôslednom spracovaní, som nie celkom verila, že improvizácia bola vždy spontánna. Chápem, že mladí muzikanti chcú priniesť svoj pohľad na jazzový žáner a pracujú s exkurzmi do rôznych žánrov a štýlov hudby. Bolo to ako budovanie rozmanitých zvukovo- akustických katedrál – z dvoch tónov zrazu vznikol kolos, ktorý ste museli obdivovať. Bol to minimalizmus, ktorý rástol do nevídaných rozmerov, mohli ste sa doň ponoriť, no ešte mu predsa chýbala interpretačná uvoľnenosť. Lenka Molčányová je saxofonistka s čistou intonáciou, absolútnou kontrolou nad tónom, využíva neúrekom dynamických možností hudobného nástroja, je cítiť, že za sebou má roky driny a klasické hudobné vzdelanie. Zatiaľ v jazze neprináša tú kreativitu, ktorú čakáme. Viaže sa na danú schému a z hry necítiť spontánnosť. Na druhej strane, je to smer, ktorý si vyžaduje tento detailný a pripravený prístup. Pracuje skôr s možnosťami sonoriky ako nových tonálnych možností plynúcich zo spontánneho procesu.

V čom však bola zostava skvelá, boli zvukomalebné témy, zapamätateľné, no pritom nie lapidárne. Mali často jazzový charakter, aj keď ich rozvíjali v improvizáciách do úplne odlišných priestorov a nachádzali sme v nich vždy nové tvary. Zreteľne a jasne boli vymedzené kompozície z albumu, ktoré boli zvukovo a dynamicky jemnejšie, meditatívnejšie, oproti nim stál veľmi jednoznačne ich protipól. Dynamikou prieraznejší, zvukovo mohutnejší, bohatší na kontrasty, využívajúci aj prvky free jazzu a kolektívnej improvizácie. I tak ste však nad skladbami cítili vedenie, kontrolu v podobe pripravenej schémy.

Je zaujímavé, ako k „free“ plochám pristupujú jednotlivé ansámble. Niektoré dokážu poskytnúť slobode maximálny priestor, ďalší v hraní potrebujú oporné body. Feledi nechal svoj súbor hrať v pripravených schémach, aj s obľúbenými prvkami call and response, dostatočnou spontánnosťou, čo publikum na Liptove uvítalo. Po troch dňoch prišlo zistenie, že čím voľnejšie plochy hudobníci využívajú, čím viac rozvíjania tém nechávajú do vopred neplánovaných možností, využívajúc nové prvky zvukovosti, tým viac ich publikum akceptuje. Občas, najmä pri pokojných, tonálnych témach, ktoré sa mi javili predvídateľné, mňa osobne nemali čím prekvapiť. V momente, keď už sa zdalo, že budú pokračovať v schémach, ktoré sme počuli v predchádzajúcich dvoch skladbách, prišlo prekvapenie. Dobrý muzikant sa pozná podľa sóla?

Tak potom Michal Cálik bol jednou z najväčších hviezd večera, ak nie celého festivalu, čo budeme zbytočne skromní, všakže. Umenie výstavby skladby je neustále prinášať napätie, vystavať z jediného motívu (a jediného tónu v základe) celú siahodlhú kompozíciu, ktorá poslucháča neustále bude baviť. Pretože má v sebe vrstvenie, napätie, rozvíjanie a príbeh. Len málokto z hudobníkov dokáže pochopiť princíp kompozície, ktorá si udržiava tempo, drive, no pritom nenudí hudobným materiálom. Je to plne v rukách sólistu, ktorý neustále prekvapuje. Už keď sa zdá, že prichádza gradácia – z ktorej niet cesty späť, stíši sa do svojej minimalistickej, tichej zvukovej „ulity“, z ktorej zrazu vyrastie úplne nový zvukový svet. A ani jeden jediný tón sa vám tam nezdal navyše, v introspektívnych zase nechýbal ďalší. Bol to svet sám o sebe, do ktorého ste sa s vďačnosťou ponorili, lebo ste vedeli, že vám odhalí bohaté, nekonečné možnosti hudby. A tieto nevyčerpateľné alternatívy má len jazz. Akýkoľvek žáner môže byť slobodný a kreatívny, no nikdy to nebude na takej úrovni invencie, ako práve v jazze.

A dopracovali sme sa k úplnému záveru JAZZY festu. Keď už sa zrodí niečo v Nemecku, potom treba zbystriť pozornosť. Nepodceňovala by som túto scénu, pretože možno nemusia byť marketingovo podchytení a spôsobiť ošiaľ vo svete, ale hudobne rozhodne vedia zaujať. Len krátky exkurz, aby sme to doložili faktami: nezabúdajme napríklad na Kraftwerk alebo trombonistu Nilsa Wograma. Možno sa to môžu zdať, najmä v prípade prvej menovanej kapely, zabudnuté mená, no svojou cieľavedomosťou či zmyslom pre novátorstvo a experiment, rozhodne stojí nemecká scéna za povšimnutie.

Tak i Botticelli Baby – spojenie nespojiteľných štýlov ako jazz, swing, punk a balkan music. Alebo, ako po koncerte poznamenal jeden nabudený fanúšik – líder Botticelli je ako spojenie Freddieho Mercuryho, Borata a Frankensteina. Tak táto trojkombinácia presne sedí. Nielen líder kapely Marlon Bösherz, ale i ostatní členovia v sebe majú extravaganciu a hneď ako prídu na pódium – cítite ich protest, postoj, no hlavne to, že majú názor. V dnešnom bezpohlavnom svete príjemné osvieženie. Kapela si za svojím zvukom a za tým, čo robí, absolútne stojí. Prekvapilo ma, že sú to všetko skvelí muzikanti, ktorí majú na viac, no v skladbách sa pohybovali podľa vopred a veľmi presne vymedzených mantineloch. Aspoň spočiatku. Na pódiu, mali všetko zorganizované do najmenších detailov a po spontánnosti jazzu ani náznak. To, ako hrajú, ako vystupujú, aké skladby tvoria, ako komunikujú s publikom, však nie je pozérstvo. Nesmierne sa mi uľavilo po tomto zistení. Hneď prvá skladba, poznačená soundom, ktorý by sme mohli nazvať kombináciou Toma Waitsa a The Doors (tým, že má túto kapelu líder Marlon rád, sa ani netají), vás Botticelli priam vtiahli do počúvania, do zamyslenia a možno aj temných myšlienok. Čakali ste strašnú srandu a to, že sa budete váľať od smiechu po zemi? Prípadne tancovať ako na primitívnej disco zábave? Omyl. Botticelli nie sú prvoplánovo energickým, tanečným „vlakom“, ktorý sa na vás rúti – ako ich s obľubou nazývajú v recenziách. V prvom rade, sú to hľadači pravdy, sú to muzikanti, ktorí v hudbe filozofujú, ale nie tým zbytočne komplikovaným spôsobom. Povedia vám všetko na rovinu. Nenútia vás, aby ste tancovali. Ak ste čakali tie primitívne, naivné povzbudzovačky v štýle amerických rozlieskavačiek, nedočkali ste sa ich. Skôr som vnímala introvertný, hĺbavý prejav a nesmierne hlasú hudbu, ktorá (ako sa v našich končinách s obľubou hovorí), mi totálne odpálila dekel.

Bol to alternatívny rock s dominantným vokálom Marlona, ktorý má obdivuhodné, pekne sfarbené barytónové spodné polohy a ich protipólom sú expresívne vrchné, ktoré znejú naliehavo a spýtavo. Plechové dychy tvoria zásadný zvuk  kapely: trúbka a pozaunové, uvoľnené, miestami až virtuózne motívy, ktoré mali v sebe repetitívny mód, ale zároveň uvoľnený charakter. Klávesy podporovali túto temnú atmosféru drsnými harmonickými spojeniami a bicie nástroje duplikovali „doorsovský“ sound uniformným rytmom fatalistický charakter skladby v pomalom tempe. Hneď po ňom nastúpil kontrast. Rýchla vec, plná energie, s tanečným riffom. Botticelli boli nezastaviteľní v energii, ich program nemal najmenšieho zaváhania, aranžmány majú premyslené a vyťažia z minima maximum. Marlon je vyštudovaný výtvarník a bol centrom pozornosti publika. Svojim tancom, pohybmi, spevom, pohľadom a špecifickou, punkovou hrou na kontrabase. Bolo to performance art, aký bol pred desiatkami rokov revolučný. Dnes v prístupnejšej podobe, no jeho skryté významy ste vnímali.

Pri tejto kapele som si uvedomila, že práve dnes, ako soľ, priam bytostne potrebujeme punk. Odvahu, postoj, sociálny charakter hudby, správnu drzosť a krik. Botticelli Baby sú odrazom dnešnej doby, čelia jej tým, že demonštrujú rozmanitosť názorov. A občas sa z nej aj smejú, pretože chcú, aby mali ľudia dobrú náladu a tancovali. A pre mňa nepochopiteľný úkaz – bez jediného kývnutia či povzbudzovania ľudia tancovali, zrazu sa publikum reagovalo manickou formou správania, tancom, povzbudzovaním, krikom, spievaním, bez ohľadu na vek, vkus, vzdelanie. Marlon a jeho partia nám nechali slobodu. Nikdy nás do ničoho nenútili.

Priznám sa, aj by som si ich koncert užila – pripadalo mi to ako novodobá jazda s práve sa odohrávajúcim Pulp Fiction na pódiu, no hlasitosť, ktorej moja obľúbená sála čelila, akosi prekročila medze únosnosti a normálnosti. Bola to mimoriadne hlasná párty, no po nej ukázali členovia, že to so svojím novodobým pankáčskym postojom myslia vážne. Trubkár, trombonista a bubeník sa radi pripojili na jam session v bare a zrazu nám odhalili akustický svet a svoje improvizačné schopnosti. Nenadarmo sa hovorí, že práve na štandardoch sa ukáže všetko, v jazze podstatné.

Zuzana Vachová

Foto: Pavol Staník