Jazzy fest je otvorený. Prvý deň bol silný, obsahovo a štýlovo výborne vyskladaný festivalový deň. Ohliadnite sa s nami za prvým večerom Fest dobrého jazzu.

Srdce Liptova už tradične, po roku, opäť patrí jazzovej hudbe. Už hneď v prvý deň sa nám tento žáner ukázal v celej svojej kráse – mnohí priaznivci sa zhodli, že dramaturgicky a interpretačne tak silný úvodný deň festivalu veru už dávno nezažili. Organizátori tohto roku avizovali stretnutie pred festivalom 25.7.2025 na Námestí osloboditeľov až v deň konania festivalu. Na námestí sa spravidla vždy „naštartovala“ atmosféra bigbandovou hudbou, tentoraz to bolo v komornom duchu o 16:00 s gitaristom Ľubošom Brtáňom a speváčkou Simonou Hulejovou. Aj keď, pri vokálnych kapacitách pani  Hulejovej je možnosť, že zaplnila celé námestie. Keďže program samotný v Dome kultúry ponúkal nesmierne bohaté, žánrovo pestré, interpretačne silné zastúpenie, tohto roku som úvodné stretnutie na námestí vynechala.

V hľadisku to boli už známe tváre, ktoré na festival prišli – napokon, jeden z organizátorov, ktorý si festival pred rokmi vyženil spolu s nevestou, Martin Budaj, sa aj priamo opýtal. Ruky dvihli najprv komunitní, každoroční účastníci festivalu, následne tí, ktorí boli na Jazzy feste po prvý raz. Bolo to slušné zastúpenie. Poznáte festival, ktorý by v súčasnosti dokázal prilákať nových priaznivcov, ešte k tomu menšinového žánru? Ja osobne si to ani neviem predstaviť. V Liptovskom Mikuláši sa to podarilo. Mnohí dokonca do tohto mesta docestovali z okolitých miest. Svedčil o tom mini prieskum, ktorý si Budaj ešte pred odštartovaním festivalu zrealizoval. Každopádne, hľadisko bolo zaplnené do posledného miesta. Je to komunita, ktorá drží spolu a spája ju jedno jediné – chce si so sebou domov odmiesť z koncertov spontánnosť jazzu, jeho slobodu a spontaneitu, jeho kreatívnosť, zažiť nové možnosti, ktoré sa núkajú dnešným hudobníkom. Tie totiž na festivale prezentujú.

Program Jazzy festu každoročne objavuje. Nebojí sa nepoznaného, hľadá možnosti prezentovania tradície, novej hudby, intímnej, komornej hudby, zapálenej, extrovertnej zmesi žánrov, ale aj experimentov v big bande. A hudbu počúvajú ľudia s otvorenými očami i ušami. Nepoznám také prostredie, kde by dokázali tak inteligentne prijať nové prúdy. Nestretla som na Slovensku doposiaľ publikum, ktoré by bolo také vnímavé a úžasné ako práve na Liptove. Je to vždy okamih mágie a istým spôsobom aj pravdy, ako príjmu dramaturgiu toho ktorého ročníka. A v podstate je to trošku aj vabank, pretože dvojica organizátorov – zakladateľ festivalu Janko Novotný a vyššie spomenutý Martin Budaj, sa neboja riskovať a každoročne otvoria náruč experimentu, alternatíve, novým trendom, šikovným, mladým tvorcom, zahraničným účinkujúcim i slovenským kapelám. Na Liptove s nesmiernou odvahou prekračujú hranice regiónu a festival má svojich dlhoročných, stabilných partnerov, medzi ktorých patrí aj mesto Liptovský Mikuláš. Počas prvého festivalového večera ľudí pozdravil aj primátor Liptovského Mikuláša Ján Blcháč.

Prvý deň sa začal komorným zoskupením – z Čiech k nám docestovali legendárny klavirista Emil Viklický a klarinetista Pavel Hrubý. Hudobnú poéziu a muzikantskú zrelosť asi na úvod festivalu neočakávate, skôr to zvykne byť prúd energie, kombinovaný s tanečnými prvkami. Aj v tomto je Jazzy fest iný. Ak Viklický a Hrubý otvárali toto podujatie, malo to svoj význam. Zrazu nám predostreli nádherný, intímny hudobný dialóg, fungujúci v dokonalej symbióze. Žiadne šoumenstvo, ale hlboká kontemplácia vyžadujúca si pozorného, vnímavého poslucháča, ktorý v jemne sa rozvíjajúcej pavučine štruktúry zachytí aj tie najjemnejšie nuansy. Bol to rozhovor klavírnych motívov a basklarinetových, pričom obaja hráči rozohrali hudobné nástroje do farieb a polôh, o akých sme predtým možno počuli kdesi len vo fantazírovaní.

Ich proces improvizácie bol fascinujúci. Nepripravený, spontánny, no pritom vysoko kultivovaný, jemný a zároveň plný napätia. V tomto bode by sme pokojne mohli skončiť a uzavrieť túto tému, pretože vskutku, niet čo dodať. Zrazu sme v publiku nechceli byť rušení ničím iným, len počúvaním a ponorením sa do hudby, ktorú pre nás Viklický a Hrubý tvorili. Presne to je na jazze to najčarovnejšie. Je to hudba, ktorá vzniká na danom mieste, v danom čase, zajtra by znela inak, v Ružomberku by možno mala lyrika úplne odlišný charakter, harmonický materiál klaviristu by mal čiastočne odlišný vývoj, registre basového klarinetu by nemuseli ísť až do takých extrémnych polôh, ktoré vám odhalili doposiaľ netušené spektrum tónov a farieb.

Spoločný projekt týchto dvoch skvelých hudobníkov má názov Between Us (2023) a kladie dôraz na introspektívny charakter. Prináša meditatívnu hudbu (nie v pejoratívnom zmysle slova), kombinuje filmovú hudbu, rozvíja melodické motívy – presne vďaka dialogickým momentom je kreatívny a nepredvídateľný. Práca s rezonanciou zvuku sa prejavila už v prvej kompozícii večera. To, ako dokázali muzikanti pracovať s dozvukom, bolo fascinujúce divadlo. Mierne tempo, jednoduchý, dvojtónový motív, ktorý znel v ozvene, zrazu nabral na takej naliehavosti a intenzite, aj keď bol hraný v prekrásnom, plastickom pianissime, že ste si mohli tvoriť k jednotlivým skladbám príbehy. Presne v tom je čaro hudby – dokáže vás dostať od reality kam len to vaša myseľ dovolí. Viklického akordy sú vždy isté, jeho fascinácia moravským folklórom je zrejmá (dostaneme sa aj k modálnym stupniciam, ktoré tvoria pilier mnohých jeho skladieb).

Spojenie Viklického a Hrubého bolo o čírom muzikantstve, ale i premyslenej koncepcii skladieb. Z jedného motívu dokázali rozohrať celý nový diel, v novom tempe, s priebehom nečakaných harmónií v klavíri a experimentálnych plôch v basovom klarinete. Ten sme počuli v úchvatných hlbokých polohách. Boli to zamatové party, zvukovo podmanivé, ale i vrchné, ktoré boli farbou blízke altovému saxofónu. Hrubý hral s mimoriadnou plastickosťou, nečakanými, kontrastnými registrami, Viklický zase experiment poňal po svojom. Motív, ktorý zaznel v basklarinete, sa zrazu objavil aj v klavíri, no neostal len v jenom hlase. Klavirista z neho dokázal vybudovať takmer celú, samostatnú skladbu. Akordy hustil opatrne, dbal o tektoniku diela – keď sme počuli v diele vrchol, následne z neho postupne uberal, aby sa dostali do tichej meditácie. V návrate témy sme spoznali úvod prvej kompozície večera, prvej v poradí na albume Between us. Obdivovali sme najmä čistotu interpretácie – zvukovú, melodické línie, jasne naformulované, a samozrejme, intonačnú. Je priam neuveriteľné, akú dynamiku a farby dokáže dostať z basového klarinetu Pavel Hrubý.

Zvukovo a esteticky s ním korešpondoval Viklický – v pianissimách disponoval kultivovaným tónom, krásnymi odťahmi, priam klasickou disciplínou. No zároveň vedel dosiahnuť, ak to bolo napríklad v gradačných úsekoch, plný tón, o ktorý sa dostatočne oprel. Hrubý predstavil aj ďalší spoločný projekt, ktorý majú. Vznikol v marci tohto roka a oficiálne uzrie svetlo sveta zrejme až o niekoľko mesiacov. Skladba prekvapila tanečným charakterom, evidentná inšpirácia ľudovou piesňou sa prejavila v archaickom sprievode – klavír držal neustále sa opakujúcu figúru, basový klarinet si razil experimentálnu cestu. Keď sa dostali do voľnej, improvizačnej fázy kompozície, opäť sme počuli dialogické party. Prišlo aj odhaleniu, prečo kombinácia moravskej ľudovej piesne a jazzu tak výborne funguje. Vďaka využitiu modálnych princípov v skladbách, znie hudba starosvetsky a moderne zároveň. Umožňuje nové harmonické zvraty v improvizáciách. Dokážu pritom znieť experimentálne, no zároveň si zachovať archaickosť – okamžite zvukovo rozpoznateľnú. Dvojica hudobníkov do dramaturgie zaradila aj skladby z pripravovaného albumu, ktoré nahrali s Českou filharmóniou – trojčasťovú skladbu Concerto ala Moana. Na 75. narodeniny Viklického uviedli dielo aj s Moravskou filharmóniou Olomouc. Uvádzajú ich však aj v tomto komornom obsadení – klavirista s absolútnou ľahkosťou, opäť s prvkami call and response a radosťou z muzikality, s nečakaným záverečným vtipom a šarmom.

Kontemplácia a muzikalita – to sú dve charakteristické črty pre dvojicu Viklický – Hrubý. A hoci pre takúto komornú zostavu by ste možno mohli očakávať menšie, klubové priestory, veľmi dobre fungovala aj v sále DK Liptovský Mikuláš. Aj vďaka tomu, že návštevníci tohto festivalu majú vycibrený vkus.

V nastavenom „tempe“ sme pokračovali aj s ďalšími účinkujúcimi. Ak sme sa aj pri českých muzikantoch na chvíľu zamysleli, ako by asi ich skladby zneli v klubových priestoroch, tak potom nový projekt Szymona Miku si ich doslova pýtal. Priznám sa, poľský gitarista a jeho kvinteto si ma získalo na „prvú dobu“. Jeho čerstvo vydaný album Agma je takmer hodinovou jazdou, hudobno-esteticko-zvukovým zážitkom s ambíciou objavovať nové zvukové možnosti. Je to mnoho nových odtieňov, ale i kochanie sa v kráse zvuku. Okrem speváčky Song Yi Jeon, kontrabasistu Andrzeja Święsa a bubeníka Pétra Somosa sa publikum na Liptove dočkalo aj slovenského trubkára Oskara Töröka. Koncept tohto albumu je mimoriadne premyslený, Mikova snaha o precízne pripravené aranžmány, no zároveň poskytnutie dostatku voľného priestoru pre improvizáciu, je v skladbách badateľná. Každou skladbou objavujete nové zvukové možnosti, ktoré skladateľ a gitarista skúma. Či už je to ľudský hlas, ktorý často supluje hudobný nástroj a využíva hraničné registre a nepoznané možnosti, kombinácie hudobných nástrojov, efekty polyrytmov, gitara ako nástroj virtuozity, no pritom aj jej druhá poloha – hedonistický, krásny zvuk. Mika toho má veľa na objavovanie a má neskutočnú dávku invencie. V prvom rade však dal dokopy skvelú zostavu, ktorá mu v štúdiu, vďaka povestnej „chémii“, veľmi dobre funguje. Za mňa osobne to dostal na albume do absolútnej dokonalosti – zvukovej, estetickej, akustickej. Priniesol mnoho vynikajúcich nápadov, vyťažil maximum z minima – a keď už sme pritom, áno, aj z minimalistických motívov. Hneď prvá skladba Sacred je toho dôkazom. Má skvelý vnútorný pulz, dvojtónový motív, ktorý sa opakuje a následne rozvíja. Klasická tematicko-motivická práca, ktorá sa zrazu dostane cez modulácie do nového sveta. V opakovaní sa k nej pridajú aj ďalšie nástroje. Práce s tempom vytvoria zrazu v hudbe úplne nové dimenzie. V čarokrásnom echu znie trúbkové sólo, vo vyrovnanej dynamike- nad tónom má kontrolu Oskar Török. V meditácii, pretože tento typ tvorby k nej má blízko, sa hudobníci vzďaľujú od tonálneho centra a prinášajú obsahovo bohatú pasáž, zreteľne štruktúrovanú, prehľadnú, zvukovo nesmierne bohatú. Uhladenosť, kompaktnosť a dynamická vyváženosť sa stratila prvým taktom, ktorý hudobníci na koncerte zahrali. To, čo sme dostali zo štúdia, zrazu nebolo „dokonalé“, ale nahradené kvázi drsnosťou, realitou živých podmienok. Skladby získali viac uvoľnenosti, dokonca miestami až živelnosti, zvukovo pôsobili odvážnejšie, čo niekde menilo ich pôvodný charakter. Vedeli sme v nich rozpoznať to, čo sme dostali predtým na albume, no predsa, po niektorých zvukových nuansách ste museli pátrať. Je to do detailu vybrúsený album by možno krajšie vyznel v klubovom prostredí, kde by sa nevytratili niektoré nuansy a zvuk by pôsobil homogénnejšie.

Čo však nesporne nemožno uprieť tejto kapele, sú hráčske kvality hudobníkov. Obdivuhodnú technickú bravúru predviedol Szymon Mika. Na gitare hral s ľahkosťou – pritom išlo o náročné party (hneď v druhej skladbe v šialene rýchlom tempe ukázal svoje schopnosti). Intuíciu v improvizácii naplno rozvinul Oskar Török. V dialogických partoch so speváčkou Song Yi Jeon rozvíjal neustále nové tvary. Boli to pritom prvky minimalizmu, ktoré posúvali skladbu vpred. Trubkár vytvoril v improvizáciách potrebné napätie , jeho práca s obsahom a nečakanými tonálnymi zvratmi je obdivuhodná. Tak i s tónom. V lyrických kusoch uchvátil čistotou tónu, jeho spevnosťou a mäkkosťou. A potom, ešte sme cítili nadstavbu – jedinečné efekty dozvukov, dodávajúcich frázam špecifickú poetiku. Mikove kompozície však nezahŕňajú len meditatívne skladby poznačené ambientom a cinematickou hudbou. Sú to aj odvážne zvukové experimenty, v ktorých pocítite vplyvy novej klasickej hudby. Jazz bol vždy najotvorenejším žánrom schopným vstrebať vplyvy rôznej hudobnej palety. Vedia to najmä klasicky vzdelaní hudobníci – tieto nádoby skrátka nemožno striktne oddeliť, zvlášť nie dnes, keď skladatelia neustále hľadajú nové možnosti, ako posunúť hranice a najmä, priniesť niečo nové a originálne, za každú cenu. Publikum na Liptove opäť dokázalo, že vie počúvať aj kakofonické súzvuky, ktoré na prvý pohľad akoby nedávajú zmysel. Napríklad aj ostináto, neustále sa opakujúce, v tom istom vzorci, v nepríjemnom intervale, dokonca miestami vzbudzovalo v človeku tenzný až nervný pocit. Logiku dostane, až keď vydržíte toto trápenie. Zmena rytmu a napokon i znesiteľný súzvuk. Mika je v hudbe skvelý psychológ a inovátor. Na Jazzy feste mal dvere otvorené – čím viac experimentoval, tým vrúcnejšie ho diváci odmenili.

A experiment k nám zavítal aj do tretice. Ako highlight úvodného večera boli avizovaní členovia maďarského ansámblu Modern Art Ochestra, ktorý založil a zároveň ho vedie trubkár, krídlovkár, skladateľ a aranžér Kornel Fekete-Kovács. Orchester sa koncentruje na uvádzanie súčasných diel pre jazzový big band, ktoré pravidelne hrajú na Composer’s Nights. Počas svojej existencie vytvoril súbor dovedna viac ako 25 hodín nových skladieb špeciálne pre orchester.

V interpretácii Modern Art Ochestra počujeme prelínanie jazzu s prvkami klasickej a experimentálnej hudby, nechýbajú ani reinterpretácie diel Bartóka či Kodálya. Septet muzikantov z tohto orchestra vystúpil v oklieštenej zostave, keďže plnohodnotný orchester tvorí až 19 členov. MAO však dokážu zabezpečiť plnohodnotný zážitok aj v tejto zostave – trúbka, saxofóny, trombón, klavír, kontrabas, bicie nástroje. Je to ich zvuk a hudobný výraz, ktorý je fascinujúci, či už znejú v menšej zostave alebo plnohodnotnom zvuku.

Odkaz na iný článok - https://mojakultura.sk/lider-the-modern-art-orchestra-ako-interpret-vnimam-slobodu-ako-zodpovednost/

Na Liptov priniesli výber z repertoáru Hungarian Legacy, ktorý obsahuje pôvodné kompozície inšpirované maďarskými skladateľmi ako Bartók, Kodály, Liszt, Ligeti, Erkel a Eötvös. Skladby napísali členovia Modern Art Orchestra a počuli sme ich v interpretácii jadra telesa.

Sú to diela, ktorými sa hudobníci dívajú na maďarskú hudobnú identitu a práve jazz ako žáner im na túto osobnú spoveď, najlepšie slúži. Hudobníci spolu pôsobia už 20 rokov, preto o kultivovanosti zvuku a presnosti nástupov azda ani nie je potrebné špeciálne písať. Azda k tomu len toľko, že úspech zvuku orchestra závisí od sólových výkonov jednotlivých hráčov. V prípade MAO to platí niekoľkonásobne. Dostalo sa nám špičkových, profesionálnych výkonov v modernom, súčasnom ponímaní jazzu, so  zjavnou inšpiráciou v dedičstve maďarskej hudby. Boli to paralelne vedené intervaly v lineárnej štruktúre diela, ale aj umne vymyslená polyrytmika, boli to sóla plné živelnosti, neustále impulzy z pódia a najmä dramaturgia programu, ktorá každou minútou priniesla nový, hutný, obsahovo naplnený program. A napokon, líder Kornél Fekete-Kovács predstavil aj svoj album Foundations – Yamas and Niyamas.

Hovoril publiku o rovnováhe, ktorú sa aj on sám snaží dosiahnuť inšpiráciou vo východných filozofiách. Od MAO to však nie sú len povrchové, prvoplánové prvky, ktoré sme dostali v hudbe. Títo hudobníci idú k jadru, dokážu pochopiť podstatu – či už tradičného jazzu (pretože ako prvotriedni muzikanti pochopili, že základ interpretácie je aj štúdium starého jazzu) alebo tradícia klasickej hudby. Len vďaka poznaniu starého dokážeme tvoriť nové – aj to nám maďarskí hudobníci na pódiu zanechali.

Zuzana Vachová

Foto: Pavol Staník