Všetky tri slovenské ansámble, ktoré sme v sobotný večer na Liptove počuli, potvrdili, že majú svoje stabilné miesto na scéne.

Fest dobrý jazz pokračoval druhým, sobotným dňom a opäť sa mu podarilo do posledného miesta zaplniť sálu DK v Liptovskom Mikuláši. Organizátori tohto roku zvolili ucelenú dramaturgiu v blokoch. Je to vždy tak trochu risk, ale tým, že to premysleli, sa im podarilo pripraviť zmysluplný projekt a zároveň dotiahnuť ľudí – stabilnú komunitu festivalu i nových poslucháčov. Druhý deň aktuálneho ročníka (sobota 26.7.2025) patril slovenským projektom, z toho dva zazneli v premiére.

Otvoril ho klavirista Valér Miko so svojim projektom Continuum a špeciálnou hostkou Sisou Fehér, ktorá sa objavila v trochu skladbách. Valér Miko a jeho projekty som chápala ako originálne, koncepčne pripravené kompozície, pohybujúce sa na hranici jazzu a klasickej hudby. Improvizácia samotná síce nemusela hrať až taký prím, no zásadné v nich boli objavovania nových možností sonoriky a výrazového materiálu. V obdobnom svetle sa predstavil aj na Liptove. Jeho dlhá introdukcia úvodom ho predstavila ako technicky zdatného hráča, schopného interpretovať súvislý prúd hudby, s vnútorne silným obsahom, dynamicky krásne vytieňovaného. Mikove obrazy sú impresionistické, jemné, no široko rozvetvené. Nezaprie sa v ňom klasicky vzdelaný muzikant, spájajúci jazz, ambientnú hudbu, fusion, alternatívne smery. Živelnosť nahrádza eleganciou a čistotou tónu, jeho melodické oblúky sú prepracované, štruktúra jeho skladieb je otvorená. Aj preto hneď v prvej skladbe vynikol úžasný improvizátor, gitarista Pavol Bereza, ktorý dostal obdivuhodný priestor. Využil ho na dynamickú hru, ktorá bola variabilná. Keď po ňom priestor opäť dostal Valér Miko, ponímanie hry sa opäť zmenilo. Mikove predstavy o hudbe sme mohli spoznať na albumoch Presence (2022) a Conscious Being (2023). Je to osobitá tvorba, ktorá si však vyžaduje precíznu rytmiku a zároveň prepojenie hráčov. Práve rytmika však v tento večer „pokulhávala“. Nie celkom som vedela nájsť jednotu v kontrabase, bicích a prepojení s klavírom. Štýlovo boli muzikanti na odlišných vlnách a táto hudba si žiada nielen rytmickú precíznosť, ale aj intuitívne chápanie tvorby. Žiaľ, často pôsobili v intimite Valérových obrazov rušivo. Akoby niektoré sólové party zneli v spoločnej zostave po prvýkrát a neboli dostatočne zažité. Energia sa nedostatočne preniesla do obecenstva – to počúvalo pozorne a zareagovalo v prvej skladbe po obsiahlej improvizácii Berezu, potom už to bolo viditeľne vlažnejšie. Osobne ma zaujala aj ďalšia skladba, ktorá vybáča z režimu predchádzajúcich albumov. Valér Miko čiastočne predstavil aj ďalší album, ktorý má vyjsť na budúci rok. Skladba Solitude s klavírnym introm predstavila jednoduchý rytmický model, ktorý poslucháča okamžite chytil. Trojdobovosť bola korunovaná nečakanými tonálnymi zvratmi, ako keď sa vám rozladí klavír a náhle nad stavbou melodiky nemáte kontrolu. Malo to v sebe až detskú nevinnosť a zároveň neuveriteľnú  hudobnú príťažlivosť – svojou simplicitne jednoduchou melódiou, no zároveň bohatými štruktúrami, ktoré zrazu následne klavirista rozohral. Dosť dobre si viem predstaviť túto kompozíciu aj v oprostenejšej inštrumentácii. Obohatil ju však Bereza, ktoré jej dal nový rozmer. Následne klavír určil úplne iné smerovanie kompozície a vznikol tak ďalší priestor. Nový, intuitívny, hudobne blízky nepoznanému obrazu s nádychom impresionizmu. Dvojica Miko – Bereza bola skvelá aj v tejto práci. Zostavu dopĺňali: Denis Pagáč – basgitara / kontrabas a Michal Fedor – bicie. V momente, keď na konci očakávate uvoľnenie a návrat témy po napätí, otvára Valér Miko ďalší, nový tematický svet. Aj ten nechá vygradovať, v dostatočnom napätí a po krátkej Code skladbu ukončuje. Ako ukázala skladba Solitude, máme sa na čo tešiť aj na ďalšom albume.

Osviežením boli tri skladby so Sisou Fehér, ktorá v jazzovo zameranom publiku mimoriadne rezonuje. Práve Sisa vniesla svojimi intuitívne riadenými vokálmi do hudby tú snivosť, ktorú od nej očakávame. V septembri 2024 vystúpil Valér Miko Quartet spolu so Sisou Fehér v pražskom klube Jazz Dock, kde predstavil svoje dva albumy. Reakcie boli, ako sa dalo čakať, pozitívne. Emocionalita Sisy, jej spiritualita a presvedčivosť prejavu, ktorý má zväčša improvizačný charakter, pekne koreluje s akýmkoľvek štýlom. Vie totiž podchytiť a veľmi rýchlo uspôsobiť škálu emócií a štýl, aj preto ju počujeme v rôznych súboroch – spev bez textu, scatovanie, predstavuje hlas ako hudobný nástroj, pričom štýlovo a žánrovo je flexibilne okamžite otvorená rôznym možnostiam.

Dramaturgia aj v ďalšom programe volila slovenský ansámbel, dokonca v premiére. Nový počin dvojice Robert Pospiš a Martin Sillay vznikal celých päť rokov, až teraz nastala tá správna chvíľa uviesť ho naživo. Dvojicu Pospiš – Sillay sprevádzali virtuózi – klavirista Miklós Skuta a huslista a violista Miloš Valent. Hydra je nahrávka, ktorá mysticky prepája hudobníkov, zároveň v nej vzniká prepojenie medzi interpretmi a publikom. Je to cesta, púť postavy, na ktorú sa od prvej chvíle pripájame aj my. Takéto silné prepojenie nemôže fungovať hocikde a za akýchkoľvek okolností. „Konštelácia“ hviezd musí byť priaznivá.

V Liptovskom Mikuláši sme sa na príbeh, jeho zhudobnenie, jeho tradíciu, mystiku, tisícročia existujúcu pravdu, ktorú nám tlmočila hlavná postava príbehu Robert Pospiš, okamžite dokázali napojiť. V jeho recitácii sa odrážala precítenosť, hlboké polohy hlasu zračili pravdu a skúsenosť, vysoko posadený hlas v speve kontrastoval a predstavoval emocionálnu rovinu diela. Výkyvy, ktoré nemáme pod kontrolou. Akoby dve hemisféry neustále medzi sebou bojovali, no potom uznali, že najlepšie bude nájsť rovnováhu.

Hydra je osobný príbeh autorov, je to ich reflexia, ktorá je vám okamžite blízko, akoby ste ju práve prežívali aj vy. Je to zastavenie času – vyše hodinová performance, ktorú na Liptove vnímali ľudia veľmi pozorne a s empatiou. Vyjadruje napätie, smútok, neúprosné zákonitosti života, ale aj nádej. Tá prišla po emocionálnej katarzii. Priznám sa, už dávno som nevidela divákov plakať na koncerte. Akosi sme si odvykli od toho, že pri vnímaní umenia máme niečo prežiť s takou silou, že to dokáže očistiť a vieme zrazu odísť zo sály zmenení. Iní. Noví. Bohatší o pravdu, ktorú sme doposiaľ nevnímali alebo vnímať nechceli. Alebo na ňu len nemali čas. Presne tento rozmer nám dáva Hydra.

Stali sme sa, tak ako aj hudobníci – Skuta a Valent, organickou súčasťou tohto diela. Tvorili sme ho ako publikum spoločne. Zážitkom, emóciami, ktoré sme prežili, dychom, vnímaním, tým, že sme sa takmer 70 minút ani nepohli. V celku sme si vypočuli jeden intenzívny príbeh, ktorý sme zrazu cítili na vlastnej koži, rozliehal sa v duši ako nezastaviteľné teplo, vzápätí mrazil, lebo bol taký neúprosný, že aj bolel. Dvojica Pospiš a Sillay bola ako magnet. Pripojení k ich slovám a hudbe boli hudobníci, rovnako tak my v hľadisku a spoločne sme tvorili jeden organický celok.

Žiadne single, žiadne krátke hity, ak chcete zažiť Hydru, vyžaduje si to celú vašu pozornosť na celé dielo ako celok, zamyslenie, vnímanie akustických nástrojov a ich prapodstaty zvuku. Gitary, ktorá nemá žiadne efekty, len je dobre nazvučená - na tomto mieste musíme vyjadriť zvukárom jedno veľké bravo. Sillayova gitara ostala bez prikrášlení, zreteľná a čistá. Rovnako tak dosiahli balans s klavírnym partom Skutu, ktorého medzihry boli emočne a zvukovo očarujúce, husľovými tónmi, nenápadne farebnými, medovou, zamatovou violou. Zvuk myslel aj na sprievodné slovo, ktoré bolo kľúčové. A vlastne, je vcelku chybou označovať v tomto diele čokoľvek za kľúčové. Všetci spoločne svoju energiu kumulovali do rozprávania tohto príbehu, jeho intimity a vypovedali ho v tých najjemnejších nuansách. Niektoré detaily sa mi vyplavujú ešte aj dnes.

Bola to obrovská očista. Zrazu ste v jednoduchom rozloženom akorde zbadali neskutočnú krásu – ani neviete, ako sa k vám dostala. Vnímali ste niečo, čo ste predtým prehliadali. Hydra otvárala vaše doteraz nepoznané brány, ktoré nemali možnosť plniť si svoje funkcie. Možno v hĺbke duše ste vedeli, že ich niekde tam vnútri máte – no tým impulzom na to, aby začali skutočne pracovať, bolo až uvedenie tohto počinu. Na tomto festivale.

Verím tomu, že práve umelci majú tú schopnosť priniesť vízie – ľuďom, ktorí sú dnes stratení, ktorí už nevládzu a nenachádzajú zmysel života. Práve v umeleckej tvorbe môžu naznačiť, ako skúsiť žiť a ako prijať život aj s jeho krásami, aj tým nepekným, čo pre nás má. Aj to, že by sme si konečne mali vydýchnuť, vnímať krásu, odísť od tých, ktorí škodia, prijať to, čo sme si mysleli, že nám nikdy nebolo určené. V 20 skladbách (ktoré vnímate ako jednu jedinú) vám Hydra tento návod poskytne. Stačí tak málo -zastaviť sa, načúvať, počúvať, vnímať a stíšiť sa vo vnútri.

Na záver druhého dňa pripravili organizátori pre publikum ďalšiu premiéru. Saxofonista Nikolaj Nikitin koncom roka 2023 vydal album, ktorého témou je normálnosť v nenormálnej dobe. Na nahrávke Normal, na ktorej rezonuje ľudskosť, tolerancia a pochopenie, sa vrátil ku klarinetu a basklarinetu. S väčším ansámblom znel tento počin prvýkrát vôbec naživo práve na JAZZY feste, na ktorom hral Nikitin už 7 krát. Tešiť sme sa mohli zo skvelých hudobníkov: Vojtech Botoš – viola, Matej Štubniak -kontrabas, Jakub Turac – bicie nástroje, Simona Hulejová – spev, Branislav Dugovič – klarinet a Ľuboš Šrámek – klavír.

Ako Nikitin úvodom povedal, album Normal reflektuje zážitky a životné skúsenosti muzikantov, sú to osobné obrazy a príbehy, ktoré si prežili. Zároveň sú na ňom aj bizarné životné zážitky, ktoré reflektujú všetko – od bláznivosti k normálnemu a od normálnosti k bláznivému. Témy, s ktorými Nikitin pracujem sú nepredvídateľné, metricky variabilné. V momente, keď čakáte stabilitu v pôdoryse, vyruší vás niečo neočakávané. Rovnako tak využíva hraničné registre v basovom klarinete, neočakávané farby, ktorými podporuje experimentálnu cestu. Kým pred rokmi využíval basový klarinet na farebne podmanivé, meditatívne plochy, na festivale ho predstavil ako flexibilný hudobný nástroj schopný vyspievať pohyblivú melodiku v rôznych registroch, ale zahrať aj tóny, ktoré sa vymykajú štandardu. Svojou farebnosťou a tomu, čomu obvykle hovoríme „krása“.

Na albume prekvapuje nostalgické tango s charakteristickou pulzáciou no prvkami, ktoré sa ho snažia od „normálu“ vzdialiť. Či už je to estetika tónu, s ktorou Nikitin pracuje alebo strata pevnej rytmickej pôdy, jemné vokály či pre mňa najkrajší violový úsek. Improvizácia Botoša sa vymykala zo všetkých. Keď ho počujete, kladiete si základnú otázku, prečo vôbec existujú „nemiestne“ vtipy o violistoch. Malo by to byť totiž v opačnom garde. Tento hráč dokázal z violy počas koncertu dostať nádherné zamatové farby, hral s absolútnou ľahkosťou a pritom temperamentom. To je kombinácia, ktorá je v jazze najkrajšia. Botoš má základ nielen ako klasicky vzdelaný hudobník, ale aj ako ľudovkár – jeho možnosti sú neobmedzené.

Príjemným prekvapením bola aj Simona Hulejová. Hlas, sýty, mocný vokál, dostala po rokoch pod kontrolu. Jej improvizácia mala vkus, intenzitu aj živelnosť. Ich spoločný duet bol na koncerte emočne jedným z najsilnejších okamihov. Aj free jazz bol pre Nikitina významnou inšpiráciou (Modranská polka – venovaná Braňovi Dugovičovi). Rozpoznali sme prvky kolektívnej improvizácie, ktoré si môžu dovoliť len skúsení muzikanti. Free jazz je zaiste jedným zo zásadných trendov dnešnej mladej generácie jazzových muzikantov. Osobne ho skôr radím k istým dekádam rokov minulého storočia, no v kontexte, v akom ho uvádzajú, ho viem akceptovať. Performance, akej sme sa dočkali od saxofonistu a klarinetistu, patrí na živé uvedenia. Je to tvárny štýl, v ktorom majú interpreti pomerne široké hranice a nemusia sa striktne viazať na koncept, ktorý si zvolili na albume. Aj to robí jazz jazzom – nemajú zviazané ruky a na koncerte sme sa dočkali úplnej slobody muzikantov. Zjavne sa v tejto polohe cítil komfortne aj klavirista Ľuboš Šrámek, ktorého môžeme vždy obdivovať za výbornú techniku a tentoraz sa aj spontánne rozohral. Hru pritom sústredil na lineárne rozvíjanie, až v závere sme počuli jeho charakteristické vertikálne zmýšľanie ovplyvnené tradíciou európskej klavírnej hudby.

Pri Almost nice song som si podvedomo spomenula na Johna Coltrana a jeho Blue Train. Kombinácia blues a modálnych prvkov je tá jedinečnosť, ktorá mi v dnešnej dobe chýba. A to prirodzené swingovanie, energia a drive, ktoré boli pre hardbopových muzikantoch typické. A predsa, vzdialene melanchóliou pripomínala tento štandard, aj keď zjavne, v novej dobe.

Zuzana Vachová

Foto: Pavol Staník