Francúzsky violončelista a dirigent Victor Julien-Laferrière s Komornou filharmóniou Pardubice – do Žiliny zavítala mladosť a vitalita.

Festival Allegretto Žilina dáva každý rok priestor mladým, nadaným interpretom a inak tomu nebolo ani počas ročníka 2025. Okrem americkej huslistky Aubree Oliverson, ktorá sa stala opätovne laureátkou festivalu, to bol aj francúzsky violončelista Victor Julien-Laferrière, narodený v roku 1990 v Paríži. Čelista a dirigent, ktorý v roku 2017 vyhral prvú cenu na súťaži kráľovnej Alžbety, bol v médiách označený ako jeden z najspoľahlivejších talentov mladej generácie francúzskych violončelistov. V aktuálnej sezóne má na konte pozvania rôznych renomovaných orchestrov, napríklad na uvedenie Brahmsovho dvojkoncertu s huslistkou Simone Lamsma (Liverpoolska kráľovská filharmónia) či Haydnovho druhého violončelového koncertu (Belgický národný orchester), ktorý zaznel aj na Záverečnom orchestrálnom koncerte Allegretto Žilina (12.4.2025).

Nielen hrou na violončelo je tento mladý umelec zaujímavý. Victor Julien-Laferrière sa pred medzinárodným publikom objavuje aj ako dirigent. Viedol napríklad Wiener Kammerorchester, Orchester National d’Ile de France a Rouen Opera Orchestra, ako aj Parížsky komorný orchester. V roku 2021 založil vlastný súbor Consuelo Orchestra, ktorý vyvíja intenzívnu činnosť vo Francúzsku aj v zahraničí.

Záverečný koncert s mladým sólistom a dirigentom a Komornou filharmóniou Pardubice sľuboval mimoriadny zážitok. Pôvodne avizovaný program s úvodným Wagnerovým dielom prešiel dramaturgickou zmenou – najprv znel Haydnov Koncert pre violončelo a orchester č. 2 D dur, op. 101 Hob. VII B:2. Haydnove čelové koncerty neboli pomerne dlho uvádzané, no dnes sa radia do obľúbeného repertoáru. Prvý z nich objavili v Prahe v Národnom múzeu až v roku 1961, druhý bol mylne pripisovaný ako dedikácia Antonovi Kraftovi. Dnes majú hráči k dispozícii reprezentatívne partitúry oboch – prvý bol pravdepodobne napísaný pre violončelistu Josepha Weigla, druhý je ešte rozsiahlejší a virtuóznejší.

Jeho prvú časť Allegro moderato poňali interpreti veľkolepo a hoci mnohí sólisti s ňou majú problém vysporiadať sa, najmä kvôli dĺžke a tempu Victor Julien-Laferrière sa zo štandardnej interpretácie vymykal. Haydn vždy preverí hudobníkov (dokonca viac ako ostatní klasicistickí autori). Priemerný výkon na jeho diela nepostačuje, musí to byť excelentný sólista, aby jeho sólový koncert zvládol. Laferrière pripravil publiku prekvapivé zvraty, mimoriadne muzikálne frázovanie oplývajúce voľnosťou a precízne sledujúce dynamické zmeny. Z violončela dokázal spraviť kantabilný nástroj, plný muzikality, bez prísnosti a rytmickej strnulosti dokázal z Haydnovej hudby dostať maximum. Virtuózne pasáže, ktorých je už v prvej časti neúrekom, hral svižne a s ľahkosťou. Neboli to však party, ktorými by upriamoval na svoje technické schopnosti – podriadil ich hudbe a mimoriadne voľnému frázovaniu. A presne vtedy sa pri tejto hudbe nenudíte. Akonáhle sa zmení na čítanie nôt, môže sa stať pre poslucháčov pomerne jednotvárna.

Výborným partnerom bola sólistovi Komorná filharmónia Pardubice – spevnosť, kompaktný zvuk, presné nástupy, vyvážená dynamika, krásny, mäkký tón lesných rohov, čisté drevené dychy, čo viac si človek môže priať. Od violončela ju dirigoval Laferrière, ktorý bol s orchestrom mimoriadne komunikatívny. V tutti úsekoch hráčov nechal dostatočne vyznieť (vynímali sa najmä forte pasáže), v sólových sa do popredia dostalo violončelo, no hudobníkov nedostal do (dnes obľúbenej) hladiny pianissima. Pardubickú filharmóniu bolo dostatočne cítiť – bola nielen stabilnou, dobrou rytmickou oporou, ale i harmonickou a farebnou. Aj práce s tempami boli dostatočné – ďalší z dôvodov, prečo bola interpretácia Haydna zrazu taká vzrušujúca a zaujímavá. Nie je nič horšie ako hrať Haydna po taktoch, bez akejkoľvek zmeny v tempách. V sólových partoch si dokonca francúzsky violončelista dovolil až priveľa voľnosti, no hudobníci ho sledovali mimoriadne pozorne, takže k rytmickým nezrovnalostiam neprišlo.

Pomalá časť Adagio si doslova pýta hneď v úvode vo frázach voľnosť a kantabilnosť. Z majestátnosti tejto vety ste však necítili pátos, do ktorého sa vďaka jej charakteru často podarí mnohým skĺznuť. Tajomstvo spočívalo v dokonalom legate sólistu – nekúskoval melódiu a podarilo sa mu zachovať jej vznešenú aristokratickosť. Najväčšou devízou tejto interpretácie bolo, že ako violončelista, tak ani hráči orchestra nezvolili romantický prejav, no lyrický charakter zachovali.

Záverečná časť Rondo. Allegro nebola uponáhľaná a sólista z nej vyťažil maximum expresivity. Melodické motívy sú u Haydna dostatočne výrazné, pokiaľ sa kladie dostatočný dôraz na ich artikuláciu a dynamické odstupňovanie. Dočkali sme sa elegantného, štýlového prevedenia jeho hudby.

Koncert pokračoval nádhernou symfonickou básňou Siegfriedova idyla, ktorú skladateľ venoval svojej manželke Cosime k 33. narodeninám (rok nato sa jej narodil syn Siegfried, v premiére bola uvedená na Vianoce v roku 1870 – v deň narodenín manželky skladateľa). Toto obdobie Wagnerovho života bolo asi najšťastnejším. Prekonal útrapy minulosti a venoval sa tvorbe a rodine. Siegfriedovu idylu napísal pre komorný orchester a ústredný hudobný materiál pochádza z finále jeho opery Siegfried. Ide o milostný duet mladého hrdinu Siegfrieda, ktorý sa prebudí z magického spánku vďaka Brünnhilde.

Dobre nastavené tempo, pekne vyvážený, aj keď úvodom dynamicky odvážnejší zvuk, ako by sme čakali, potvrdil kvality orchestra. Wagner si žiada dokonale vyvážený zvuk a ak by sme sa dočkali piana a menej otvorenej drámy (hneď po úvodnom motíve, kedy sa má udržať nastavené piano), rozhodne by to bol mocnejší účinok. Škoda, že dirigent Victor Julien-Laferrière nenastavil odovzdanejšie, precítenejšie piano a už v úvode, v rozvíjaní motívu, poňal toto dielo dramatickejšie, než by sa dalo očakávať. Hudba je prebúdzaním – počujeme uspávanku, ktorej témou je Brünnhildina ľúbostná pieseň. Je to očarujúca, priam omamná melódia, ktorá má charakter serenády, tichého, pomalého pohybu. Dirigentovi sa však podarilo zachovať pekný oblúk v hudbe. Výstavbu mal dobre premyslenú a sekundovali mu hráči orchestra vo veľmi pekných, kultivovaných sláčikových nástrojoch, čistých dychových sólach. V zreteľnom členení jednotlivých tém – od uspávanky, témy lásky, cez Siegriedovu tému, ktorá vyjadruje čistotu duše postavy, až po najmenšie detaily  - vtáčí spev, volanie v podaní lesných rohov, po opakujúcu sa uspávanku a motív sna, sa mu darilo udržiavať potrebné napätie. Aj gradácie boli presvedčivé, využil v nich vnútorné napätie a vyhol sa opulentnému zvuku (aj keď štipky delikátnosti sa ešte žiadalo, no keď vezmeme v úvahu, že to nie je orchester, ktorý sa špecializuje na Wagnerovo dielo, podaril sa obdivuhodný výsledok). Wagner sa aj v tejto skladbe striktne drží svojej techniky leitmotívu, takže v závere sme počuli opäť Siegfriedovu tému, postupne sa transformujúcu do témy Brünnhildy. Ak sme očakávali typickú wagnerovskú katarziu záverom, rozhodne prišla a hoci interpretácii ako takej chýbalo povestné „heilige“, rozhodne patrila medzi jedny z tých lepších a najmä pochopených.

Záver koncertu ani nemohol byť energickejší a povzbudivejší - patril Symfónii č. 1 c mol, op. 11od Felixa Mendelssohna-Bartholdyho. Prvá veta Allegro di molto priniesla rýchle tempo, sebavedomý úvodný nástup a energickosť „Sturm und Drang“. Dirigent zvýrazňoval „mozartovské“ kontrasty tohto diela a nebál sa dynamiky, o to lyrickejšie potom vyznela kontrastná téma. Občas sa síce tempo javilo na hrane, no nikdy nie na úkor zrozumiteľnosti – muzikanti z Pardubíc statočne tejto výzve čelili. Husle mali pekný, ladný, no zároveň potrebne triezvy tón, ozdobou tejto interpretácie bola aj pedantná rytmická súhra telesa. Aj rozvedenie znelo mimoriadne energicky – bola to interpretácia plná života a ráznosti, no zároveň príťažlivej spevnosti. Ťah si udržal aj v repríze a v Code sme dostali opätovne tonálnu stabilitu – návrat do c mol. Publikum svojím prístupom dokonca francúzsky dirigent strhol natoľko, že už po prvej časti sa ozval búrlivý potlesk a veľké Bravo. Či už to bolo z nevedomosti alebo neudržateľného nadšenia, Laferrière ho prijal galantne a so šarmom – uklonil sa obecenstvu a venoval mu chlapčenský úsmev.

Pomalá druhá časť Andante je považovaná za najvyzretejšiu vetu tohto diela. Má priniesť pokoj, nehu a krásu, ktorá má spočívať najmä v drevených dychových nástrojoch. Tie spočiatku neboli v najlepšej kondícii (najmä u fláut sa žiadal mäkší a čistejší tón) a svoje spravilo aj nastavenie dynamiky orchestra. Pomalá, rozplývajúca sa nádhera a zasnený charakter tejto vety sa pre rýchlejšie tempo vytratili. Kontrastná hudba, v ktorej Mendelssohn predpisuje od pianissima až po fortissimo (a pritom sa táto dynamika mení niekedy aj z taktu na takt), nemala ako vyniknúť, lebo ani len začiatok nebol nastavený v omamnej, tichej hladine. Až k záveru druhej vety sa orchester stíšil (aj krátke sólo flauty bolo konečne lyrickejšie a tónom prekrásne).

Tretej časti Menuetto. Allegro molto by rozhodne prispelo o čosi svižnejšie tempo a tanečná ľahkosť. Prílišné zvýrazňovanie dôb ju tiež nepodporilo. Zato trio prinieslo konečne želaný kontrast. Drevené dychy – klarinety a fagoty, boli v tejto časti ukážkové a sláčiky v závere zvukovo kompaktné, dostatočne výrazné.

Finále Allegro con fuoco prinieslo frenetickú tému hranú s vitalitou a zaangažovanosťou hráčov. Ich čistota a jednotné frázovanie, stabilná rytmika a presvedčivá živosť, priniesli už v expozícii to, čo od Medelssohnovho diela očakávame. Presný a efektný bol aj dlhý pizzicatový úsek, ktorý smeroval k fúge. Tento skladateľ mal osvojený kontrapunkt už v rannom veku a dokonca i jeho mladícke dielo dokáže preveriť mnohé orchestre. Muzikanti z Pardubíc boli vo finále vynikajúci. Udržali prísnosť formy, no zároveň jej dali dostatočnú muzikalitu, dynamickú prepracovanosť a potrebnú živelnosť. Bol to triumfálny záver v durovej tónine, ktorý prišiel vo veselej, takpovediac až bujarej Code a jeho energia určila aj uzavretie festivalu, ktorý patril talentovaným mladým umelcom.

Zuzana Vachová

Foto: Roderik Kučavik