„Verím, že ako hudobníčka som tlmočníčka alebo sprostredkovateľka medzi skladateľom a publikom,“ hovorí harfistka Elisabeth Plank v rozhovore pre náš portál.

Bola som prekvapená, keď som si čítala Váš životopis a našla som v ňom aj túto vetu: „Harfy sa spravidla obmedzujú na záverečné odzvonenie v operách, keď sa nebo otvára. Inak je tento nástroj považovaný za starú zatuchnutú rekvizitu salónnej hudby s vysokým potenciálom gýčového excesu.“ Je to vtipné a treba uznať, že Vám odvaha nechýba. Chcete predstaviť svet harfy úplne inak, len nie týmto tradičným spôsobom?

Presne to je môj cieľ! Chcem, aby ľudia vnímali harfu ako samostatný nástroj so zaujímavým repertoárom a dedičstvom, ale zároveň ako hudobný nástroj pripravený na 21. storočie. Bola by som rada, keby bolo publikum otvorené objavovať o harfe niečo, čo možno predtým nevedelo, a aby o nej ľudia zmenili svoje predstavy.

Aké sú teda Vaše inovácie? Aký je Váš spôsob prezentácie harfy v modernom štýle?

Vždy sa len snažím prezentovať svoju víziu; či je inovatívna, to si netrúfam povedať.

Pevne verím, že keďže harfa sa na koncertných pódiách ako sólový nástroj, žiaľ, stále málokedy prezentuje, musíme harfu ešte publiku detailnejšie predstaviť. To znamená, že potrebujeme uviesť také koncertné programy, v ktorých skúmame svety zvuku, ktorého je harfa schopná. A väčšinou sa to lepšie dosiahne s pôvodnými skladbami, aj keď ich nenapísali známi skladatelia, alebo ak sa náš repertoár líši od zamerania, aký má napr. klavírny repertoár. A toto je podľa mňa kľúčový bod: aj my harfisti niekedy v hlave podvedome porovnávame harfu s klavírom, pretože klavír je taký všadeprítomný. Takže aj keď sama píšem transkripcie, zvyčajne sa snažím nepoužívať transkripcie klavírnej hudby, skôr skladby s viacerými nástrojmi alebo dokonca orchestrálne; pretože to vo výsledku lepšie zobrazuje všetky farby, ktoré harfa ponúka.

Takže verím, že musíme prijať dedičstvo harfy so všetkými jej chybami a krásou, musíme vedieť, odkiaľ pochádzame, aby sme vedeli, kam smerujeme.

Objavujete zabudnutý repertoár, dávate históriu do moderných súvislostí a zároveň uvádzate aj diela súčasnej hudby. Je toto spôsob komunikácie s mladým publikom?

Možno áno? Ale pre mňa je to len spôsob, ako osloviť všetky vrstvy publika.

Nechcem hrať celý život tie isté skladby, chcem objavovať hudobné bohatstvo a tiež verím, že ako hudobníci musíme úzko spolupracovať so skladateľmi, aby sme formovali budúcnosť harfy ako hudobného nástroja.

A ako môže tieto inovácie prijať etablované publikum, ktoré vníma harfu len ako farebný doplnok orchestra? Napríklad na konci opery, keď sa nebesia otvárajú alebo keď na javisko prichádza Rusalka...

Myslím, že rozmanitosť harfy ukazujem ľuďom vo svojom programe tým, že miešam rôzne štýly. V tom istom programe môže byť operná fantázia (pretože tá je len kľúčovou súčasťou nášho repertoáru 19. storočia), ale ďalším dielom na koncerte môže byť súčasná skladba. A môžete počuť oboje: rovnakú DNA, ale aj objaviť úplne inú stránku hudobného nástroja. A ľuďom pomôže lepšie harfe porozumieť, dokonca aj keď sa s ňou predtým nestretli.

Vypočula som si niekoľko súčasných skladieb vo vašej interpretácii. Aj keď sú mnohé z nich rytmicky náročné a tonálne „rozbité“, práve poetika harfy im pridáva na kráse. Je podľa vás harfa hudobný nástroj, ktorý dokáže sprístupniť súčasnú hudbu tak, aby mala v sebe aj kúsok krásnej estetiky a poézie?

Možno práve zvuk harfy robí súčasnú hudbou dostupnejšou. Je to predsa jeden z najstarších nástrojov ľudstva a možno to podvedome rezonuje v každom z nás.

Ďalším aspektom, ktorý robí akúkoľvek hudbu na harfe veľmi prístupnou, je len to, že môžete vidieť, odkiaľ zvuk prichádza, čo pridáva na jej fascinácii. Ľudia môžu v reálnom čase vidieť, ako hrám na strunu a okamžite počuť zvuk. A najmä pri súčasnej hudbe, ktorá má možno aj rozšírené herné techniky: publikum môže vidieť všetko, čo robím.

A v klavírnom recitáli len vidíte, ako niekto vzrušene búši do „čiernej skrinky“ a vychádza z nej zvuk.

K predchádzajúcej otázke je potrebné dodať, že harfa vie byť aj neobyčajne dramatická. Cítiť to napríklad v Arabesque od izraelského skladateľa Ami Maayaniho. Skladba má pregnantný rytmus a dynamiku, no v interpretácii je aj niečo viac, mimohudobný obsah. Tvoríte tieto príbehy?

Áno! Verím, že ako hudobníčka som tlmočníčka alebo sprostredkovateľka medzi skladateľom a publikom. A ak hudobníci prestanú hudbu interpretovať, je možné, že dokonca stratíme právo na existenciu? Samozrejme, je našou prvoradou povinnosťou, aby sme ostali verní notovej predlohe a interpretovať diela skladateľov a ich odkaz čo najčistejšie, ale každý máme iné skúsenosti a životné príbehy. Tie formujú, ako hráme a skladby znejú zakaždým inak. Keď hrám, dokonca aj každý deň, majú inú interpretáciu, pretože nie som ten istý človek, akým som bola pred piatimi minútami.

A existujú aj iné, jednoduchšie dôvody - ako príklad použijem tvorbu Maayaniho: keď som cvičila jeho skladbu „Maqamat“, študovala som samozrejme aj koncept maqamov, ktorý je za týmto dielom, počúvala som pôvodnú hudbu a snažila som sa pochopiť blízkovýchodné inštrumentárium. A hrala som to roky. A potom som mala koncert v Jeruzaleme a popri ňom sa mi naskytla možnosť vidieť aj mesto.

A až potom človek pochopí. Architektúra a ornamenty, ruch mesta, ktorý človek zažije. Práve to sa snažím odovzdať na koncertoch. Chcem zobrať ľudí na hlučný bazár alebo na pôsobivé mestské hradby.

Účinkovali ste v renomovaných koncertných sálach a na festivaloch po celom svete – ako Musikverein Wien, Wiener Konzerthaus, Harpa Reykjavík, Konzerthaus Berlin, Grafenegg, Dubai Opera ako aj na mnohých medzinárodných festivaloch. Nejaký pamätný koncert? Alebo miesto, kde ľudia vedia otvorene počúvať súčasnú hudbu s porozumením?

Myslím, že všetky sú nezabudnuteľné! Možno si nie vždy pamätám presný rok, ale všetky moje koncerty zanechávajú silnú stopu v mojej pamäti a srdci. Myslím, že jeden z dôvodov, prečo ma baví byť hudobníčkou je ten, že bez ohľadu na to, aký náročný je náš život, každý koncert mi niečo vráti naspäť! Možno je miesto konania fantastické, možno je v ňom silný príbeh, možno je publikum neuveriteľne vrúcne... alebo možno sa už predtým stalo niečo neuveriteľne bláznivé a pri pohľade späť sa už človek len čuduje, ako vôbec ten koncert dokázal odohrať. Je veľa príbehov, ktoré by som mohla rozprávať! (smiech). To všetko sa vracia do mozaiky, z ktorej čerpám inšpiráciu na všetkých mojich koncertoch.

Každým koncertom a albumom dokazujete, že harfa môže byť samostatným nástrojom. Prečo ste si vybrali túto cestu?

To keby som len vedela! (smiech). Myslím, že mám v sebe isté vnútorné nutkanie. Naozaj verím v možnosti a sily harfy a verím, že aj diváci! Najprv však musia dostať príležitosť zažiť to!

Pohovorme si o vašom recitáli, ktorý uvediete na festivale na Slovensku Allegretto Žilina. Zdá sa, že ste pripravili mimoriadny program. Nebude chýbať klasická hudba minulých storočí, ale aj súčasná hudba. Ako tieto „skoky“ v storočiach fungujú so súčasnou hudbou?

Myslím si, že súčasná hudba by nemala žiť život v ústraní! Naopak, som presvedčená, že ak súčasnú hudbu prezentujeme len na špecializovaných koncertoch a festivaloch, ľudia sa s ňou nedostatočne stretávajú a len sa jej vzďaľujú. Nehovorím, že musíte milovať všetku súčasnú hudbu, ale je to rovnaké so všetkými druhmi a štýlmi hudby. To, že máte radi Bacha, neznamená, že máte radi aj Händla.

Ale keďže je to hudba našej doby, nemali by sme ju ignorovať (a potom sa možno aj sťažovať, že je hrozná, hoci o tom nemáme ani poňatia). Hudba je taká rôznorodá, existuje toľko štýlov! Som si istá, že pre každého je nejaký hudobný štýl, ale musí sa s ním najprv zoznámiť.

A ak ako hudobníčka zahrniem súčasné skladby s klasickými štýlmi, môžem hudbu dostať do dialógu. Myslím si, že vytvoriť dramaturgiu koncertu je niečo ako byť kurátorom. Je to niečo, kde sa predstavenie začína už predtým, ako vôbec zahráte jediný tón. Program sám o sebe by už mal byť umeleckým dielom, nie len náhodne naskladanými kúskami.

V Žiline predstavíte aj skladby, pre ktoré ste Vy vytvorili aranžmány. Je ťažké obsiahnuť všetky farby a harmonické postupy pre harfu? Alebo si myslíte, že harfa je nástroj, ktorý to všetko zvládne? A dokonca aj pridá niečo naviac...

Áno, myslím si, že niektoré transkripcie môžu skutočne zobraziť všetky farby, ktorých je harfa schopná! Myslím, že ak viete, že „tento kus je pôvodne pre orchester“, potom ho počujete hrať na harfe a nič vám nechýba, pochopíte silu tohto nástroja! Vždy som však veľmi opatrná pri úpravách skladieb. Hrám ich len vtedy, ak verím, že budú znieť dobre na harfe (nielen preto, že ľudia budú skladbu poznať), takže zvuk harfy musí niečím prispieť ku kompozícii a vždy musí existovať spojenie s harfou, ktorá dáva zmysel: „Adagietto“ má samozrejme veľmi výrazný harfový part a v texte diela Nachtück od Schuberta figuruje harfa.

Váš program odštartuje Rondo prevzaté z Rossiniho opery, ktorú zložil Robert Nicolas Charles Bochsa – francúzsky harfista a skladateľ. Takže opera predsa! Ale v inom svetle, nie? Páčia sa publiku tieto svižné, vtipné melódie? Ako ich mení harfa?

Áno! Operné fantázie sú veľkou súčasťou dedičstva harfy a môžu byť zábavné! Tiež nám ukazujú, ktoré opery boli známe vo svojej dobe (niekedy je to veľmi odlišné od toho, čo sa hrá dodnes!); keďže ľudia vtedy nemali ako nahrávať, jediným spôsobom bolo skladať fantázie alebo potpourry poslednej obľúbenej opery, aby ich ľudia mohli počuť v rôznych prostrediach, nielen v operných domoch, alebo si ich dokonca sami zahrať.

Čo sa mi na tomto diele obzvlášť páči: v prvom rade je to jedna z mojich obľúbených opier, ale čo je dôležitejšie, ako hovoríte, je to humorné dielo! Takže už prvý kúsok sa tak trochu pohrá s tým, čo ľudia od harfy očakávajú. Nie je to nič gýčové ani romantické. Možno teda v tomto prípade nepôjde o to, že harfa zmení charakter melódií, ale o to, že publikum zmení vnímanie.

Pokračovať budete Schubertovým dielom Nachtstück. Bol to výnimočný tvorca piesní, ktorý bol aj skvelým hudobným psychológom. Asi nikto v histórii nedokázal zhudobniť slová tak ako on. Ako možno tieto psychologické pochody interpretovať na harfe?

Schubert je jedným z mojich obľúbených skladateľov! Vždy sa naňho viem aj nahnevať, lebo nikdy nenapísal žiadne dielo pre harfu! Hoci za jeho života znela harfa vo Viedni na každom rohu v podaní buskerov, pouličných muzikantov, veľmi často to boli českí harfisti. A títo hudobníci boli vo viedenských uliciach takým výrazným fenoménom, že sa z nich stal archetyp postavy a spisovatelia ako Nestroy alebo Raimund ich zaradili do svojich hier.

Súhlasím, Schubertove piesne sú také hutné a zložité, plné geniálnych nápadov. To, ako zhudobnil poéziu, je neporovnateľné s iným autorom. Už som spomínala, že v Mayrhoferovej básni je aj harfa. A možno aj vo mne zarezonovala myšlienka, že harfa je nástrojom minstrelov, sprevádzajúca pieseň po stáročia.

Keďže Schubert komponoval pre hammerklavier, jeho hudobný jazyk funguje na harfe veľmi dobre, pretože zvuk Hammerklaviera a harfy je v určitých smeroch veľmi blízky.

Keď človek pozrie na program, ktorý predstavíte na festivale Allegretto Žilina, pomyslí si: najprv divákov rozveselíte a potom ich rozplačete...

Možno! Chcem, aby boli moje programy plné kontrastov, chcem ľudí ukolísať, aby uverili tomu, že vedia, čo sa stane, a potom zrazu príde niečo úplne iné. Všetky skladby sú príbehy samy o sebe, ale aj veľký oblúk programu by mal rozprávať príbeh.

Zaznie aj tvorba waleského harfistu Eliasa Parisha Alvarsa. Od tohto autora budeme počuť dokonca dva opusy. Čím je jeho dielo výnimočné? Je známa len vo svete harfistov?

Je jedným z príkladov problémov, ktorým musí harfa v súčasnosti čeliť. Počas svojho života bol Parish Alvars slávnym hudobníkom! Bol kráľovským harfistom vo Viedni, spolupracoval so všetkými známymi hudobníkmi, Hector Berlioz ho nazýval „Lisztom harfy“, a predsa ho dnes nikto mimo sveta harfy nepozná! Aby sme chápali jeho význam: to, ako komponoval, ako používal – vtedy novovynájdenú pedálovú harfu, bolo revolučné! Neslýchané! Dnes ju počúvame ako hudbu typickú pre štýl 19. storočia, no vtedy to bolo pre ľudí poburujúce!

Do recitálu ste zaradili aj skladbu autora, ktorý je známy svojou filmovou hudbou aj ako dirigent. Lucio Bruno Videla napísal Fantáziu na tému Johanna Straussa, ktorá bude uvedená v premiére. Je skladba náročná na hranie? Pretože Strauss sa zdá byť jednoduchý na počúvanie, no určite nie v zmysle interpretačného štýlu a zachovania mnohých nuáns...

Jeho nápad sa mi veľmi páčil, keď ma s tým oslovil: keďže je tiež bádateľom a muzikológom, zozbieral nepoužité témy Straußových skíc a premenil ich na túto Fantáziu.

Jedna vec, ktorá je veľmi blízka harfe, je tanečná hudba; harfa je tiež súčasťou rakúskych tradičných hudobných súborov, takže sprievod tancov je harfistom blízky. Samozrejme v tejto skladbe musíte robiť všetko, nielen sprevádzať.

Máte úplnú pravdu v štýle interpretácie! A možno práve to je špecifický znak viedenskej hudby. Nezáleží na tom, či je to Mozart alebo Strauß, znie to dosť jednoducho, ale musíte skutočne pochopiť nuansy, aby znela zaujímavo. Najzložitejšou je určite „viedenská prvá doba“ valčíka. Ale opäť to dokazuje, že hudba je aj o zážitkoch, ktoré v živote človek zažije: keďže viem tancovať viedenský valčík (dokonca aj „Linkswalzer“), viem, odkiaľ pochádza, pre mňa nepredstavuje nič abstraktné.

Jednou z najznámejších skladieb večera pravdepodobne slávne Adagietto z 5. symfónie Gustava Mahlera. Na svete snáď neexistuje človek, ktorý by túto symfóniu (a najmä túto vetu) nemiloval. Patríte medzi nich? Skrátka, prečo ste si vybrali Adagietto, vyznanie lásky?

Áno! Je to jedna z mojich najobľúbenejších skladieb a Mahlera celkovo milujem. Ľudia to dielo zvyčajne poznajú a chápu. Je úžasné, že ho dokážem oživiť iba ja s harfou bez toho, aby im niečo chýbalo! A v tomto prípade si myslím, že úprava pre harfu ešte viac zvýrazňuje genialitu a štruktúru diela, pretože je taká „hustá“, že môžete počuť nuansy, ktoré by vám vo veľkej inštrumentácii mohli chýbať.

Ako inak by sa dalo pokračovať v dramaturgii po Mahlerovom diele ako cez alpské prostredie. Vybrali ste si rakúsku skladateľku a harfistku Moniku Stadlerovú. Je to spojenie tradície a nového? O čom je toto dielo?

Presne tak! Ide o starú otázku rovnováhy tradície a súčasnosti. Monika Stadler sa pohráva s myšlienkou rakúskej harfovej tradície a jej prvky prenáša do 21. storočia. Je tiež jazzovou harfistkou, takže v skladbe bude publikum počuť aj prvky jazzu (pretože aj tie sa dajú hrať na harfe!) Bude to ďalší moment prekvapenia, keď ľudia objavia jazz na harfe.

Dielo má dve kontrastné časti: Mountain Moring, počas ktorej je človek ste nabitý energiou a začína svoj výstup na horu. Môže sa pri tom stretnúť s búrkou. Veľmi rytmický kúsok. Druhou je Pohoda na vrchole, kde človek dosiahol vrchol hory a je vyčerpaný, ale šťastný, celá krajina je pod ním a jasne ju vidíte. Veľmi zádumčivá a voľná časť.

Mám dojem, že chcete do Žiliny priniesť kus romantiky, lásky, prírody, ale aj dnešného pohľadu na život, ktorý nás obklopuje. Žijeme v dobe, kedy potrebujeme počuť a vidieť niečo krásne a čisté? Aké je posolstvo vášho recitálu?

Verím, že áno. Závisí to od konkrétneho programu: niekedy chcem, aby ľudia premýšľali o posolstve programu. Vždy ich chcem inšpirovať a vždy sa snažím, aby moje koncerty boli pre nich istým momentom úniku. Chcem, aby ľudia počas trvania koncertu zabudli na svoj každodenný život a súčasnú situáciu vo svete. Umenie má vždy nejaké posolstvo, ale možno je niekedy posolstvom bytie v danom momente – a zvyšok môže byť interpretovaný individuálne: v závislosti od vašej osobnosti môžete v programe nájsť niečo iné ako niekto, kto sedí vedľa vás na koncerte. A myslím si, že práve to je krásne, pretože tu nie som na to, aby som vám hovorila, ako vnímať skladby. Chcem, aby si to ľudia zažili na vlastnej koži.

V tomto konkrétnom prípade je mojou myšlienkou tohto programu predstaviť (iný) hudobný portrét môjho rodného mesta Viedne. Všetci skladatelia uvedení v programe žili alebo ešte žijú vo Viedni. Takže možno sa táto myšlienka svojím spôsobom vracia k mojej predstave o harfe: neprijímajte len to, čo ste vždy poznali, pozerajte sa za roh, objavte niečo nové, pretože inak by vám mohlo niečo uniknúť!

EN VERSION

Zhovárala sa Zuzana Vachová

Foto: Julia Wesely