Krátky slovenský film Zjavenie Jána režiséra Andreja Kolenčíka príjemne utíši obecenstvo ohlušené okolitým svetom, aby znova scitlivelo a bolo schopné vnímať pozorne prchavú atmosféru a následne každé slovo, ktoré zaznie v improvizácii o láske a osude. 

Obidva filmy teraz môžete vidieť v kine spolu v rámci jedného predstavenia. 

Jasnovidectvo, karma a osud, mesačné kamene, vonné tyčinky, selenit a stromčeky šťastia, znamenia, horoskopy, ascendenty a descendenty – odchádzajú a znova prichádzajú do módy, ako zvonové nohavice a vždy oslovia nemalý počet ľudí bažiacich po odpovediach. Každá otázka si zaslúži byť zodpovedaná a tajomstvo odhalené. Iba zriedka na to však stačí obyčajná ľudská zvedavosť a túžba. Väčšinou je k tomu potrebný aj dostatočný čas, ale keďže človek je tvor netrpezlivý a dôverčivý, uživia sa popri ňom nejedny idei rôznych spoločenstiev či samozvaných vied. Tie, čo hlásajú osudovú predurčenosť a radia, ako sa s ňou vysporiadať, sú dnes veľmi populárne a v istých kruhoch aj vážené. Býva zvykom, že čo sa prieči rozumu, delí ľudstvo na dva brehy, a preto aj takému vešteniu sa mnohí vysmievajú a ďalší sa k nemu utiekajú.

Čo ak výsostne racionálny človek zlyhá vo všetkých zdôvodniteľných procesoch a zostanú mu už iba posledné možnosti v podobe dopytovania sa odpovedí od pochybných zvestovateľov neistých právd? A čo ak takýto zberač nešťastných duší nie je podvodníkom, ale skutočným záchrancom, aj keď možno iným, než zamýšľaným spôsobom? Film A potom prišla láska... k tomu zaujal postoj hodný zmienky a zvolil si zaujímavú cestu k cieľu, hoci doň nedošiel v jednom kuse.

Psychologička Kristína je už unavená z rodinného prekliatia a neomylného volenia si zlých mužských partnerov, ako dôsledku kliatby. Cíti, že túto skutočnosť už nedokáže nijako vlastnými silami ovplyvniť, a preto úlohu vkladá do rúk kartárky Zdeny. Tá – ako býva zvykom – má vedomosti o veciach pochádzajúcich z najhlbšieho vnútra klientky Kristíny. Je to vôbec možné? Ktovie. Hlavne, že pozná spôsob, ako s nimi naložiť. Vďaka odvážnemu prístupu tvorkýň a tvorcov filmu došlo na naozaj nevšedne presné a navzdory téme aj veľmi príčetné a v neposlednom rade aj zábavné situácie a momenty. Dialógy vedené štvoricou hrdiniek prekypujú zlatou nepripravenosťou. Ťažko určiť koľko ráz spadla klapka, kým režisér získal požadovaný výstup. Napriek tomu cítiť z každého hovoreného slova úprimnú snahu povedať niečo neopakovateľné a reagovať trefne na druhú stranu. Podľa slov samotného režiséra Šimona Holého vychádzal tvorivý tím pri práci iba z niekoľko stranového materiálu, ktorý sa pri nakrúcaní modifikoval do potrebnej podoby. Absencia pevného scenára núka rovnako veľa možností na nájdenie nečakaných pokladov v látke, ako aj objavenie slepých uličiek, z ktorých je potom už návrat takmer nemožný.

Experiment prináša odvážnemu ovocie, na ktoré iní nesiahnu, lebo im to za to riziko nestojí. Režisérovi a scenáristkám/herečkám sa podarilo z nevšedného prístupu vyčarovať drámu s trochu predvídateľnou pointou, ale zato zábavným procesom k jej dospetiu. V dlhých statických záberoch sa pred očami divákov a diváčok prezentujú škály autentických emócií, nápadov a vtipných zahundraní. Ak nejaký štýl herectva možno označiť za čistú ukážku talentu a schopností, tak je to práve improvizácia. Našťastie úplne nezakryla vopred dohodnuté smerovanie príbehu, a tak aj cez pocity náhodnosti a nevyspytateľnosti stále badať určitý dramatický vývoj.

Improvizácia však so sebou prináša aj obete a v prípade tohto filmu nie sú zanedbateľné. Tvorivý proces musel byť nepochybne veľkým pôžitkom a zábavou, no tvorcovia a tvorkyne aj tu museli naraziť na potrebu ukončiť náležite svoj výtvor. A to sa jednoducho nepodarilo, ani s pomocou figliarskeho uzatvárania príbehových oblúkov. Áno, hlavná hrdinka dospela k poznaniu. Áno, niečo sa oproti minulosti zmenilo. No v dobre našliapnutom procese tejto zmeny sa v závere filmu objavila doslovná čierna tma a pohltila všetko, čo dovtedy dávalo zmysel. Alebo som si dal iba priveľa húb?

Možno bol tvorivý zámer jednoduchší, ako si autor myslel a príliš neskoro si uvedomil, že na jeho vyjadrenie mu stačí aj menší priestor a nič viac k tomu nepotrebuje. Kruh sa tak uzatvára rádoby poetickým a azda aj zbytočným finále, ktoré podrýva napodiv dobre fungujúci systém.

Našťastie to veľa nemení na váhe záležitostí, akými sa Šimon Holý zaoberal a solídnym spôsobom posunul svoje závery z nich.

Človek potrebuje veriť a z času na čas počuť uistenie. Slová – aj od cudzinca – dokážu posmeliť a nabudiť a je pri tom celkom jedno, či tieto slová podpory vychádzajú z tarotu alebo krátkeho proroctva, čo slúži skôr ako výplň inak prázdnej strany bulvárneho časopisu. Rozum raz každého unaví a v takých chvíľach je aj karta, modlitba či dívanie sa do krištáľovej gule príhodné. No pri lámaní chleba sa tak či tak treba spoľahnúť v prvom rade na vlastné sily a úsudky.  

Pokus s akým prišiel Šimon Holý so spoluautorkami Pavlou Tomicovou, Sarou Venclovskou, Terezou Hofovou a Eliškou Soukupovou funguje vďaka dostatočne kontroverznej téme, o ktorej si každý môže myslieť svoje a jasne čitateľnému posolstvu, ktoré je záverom iba tak pre istotu doplnené o doslovný odkaz, ak by význam náhodou niekoho minul. Odlišný prístup si však vybral aj svoju daň a za tak dobrým pocitom, aký len môže z komornej a pomalej konverzačnej tragikomédie plynúť, sa ťahá slabá schopnosťou dokončiť už začaté.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia