Nový film Tomáša Bojara sprítomňuje udalosti najväčšieho vojnového konfliktu v histórii rozvážnou a predsa pocitovo ľahkou skladbou archívnych záberov, aby slovami mladých ľudí, neschopných stratiť nádej obžaloval daromnú nenávisť, ktorá nikdy nemala právo riadiť svet. A nemá ho ani dnes.

Všetko to začína nepripúšťaním si reality. Môžeme sa prechádzať slnečnou nedeľou po parku a sťažovať sa na asfalt vytlačený koreňmi lipy a slýchať o tom, že niekde za kopcami sú už v chodníkoch krátery od granátov a lipy olámané a obhorené, aj tak neuveríme. Lebo sme to nezažili. Tým, ktorí to zažili radšej neveriť, ešte lepšie je ich ani nepočúvať, pre prípad, že by mali pravdu.

Európska vojnová symfónia LET DOMOV začína pohľadom dvoch mladých utečencov z Československa, ktorí sa stretávajú s výsmešným optimizmom západu, lebo tam už z vojnových spomienok za 20 rokov vyrástli. Iba pár československých letcov dúfa, že vojna príde, aby sa mohli konečne pomstiť.

Netrvám na prijatí akejkoľvek paralely so súčasnosťou, pretože dielo režiséra Tomáša Bojara sa o to nesnaží inak než všeobecným upozorňovaním na zvrátenosť konfliktu, ktorého rozsiahlosť nešlo do istej doby predvídať. Dnes sa to už dá a svet je na to predsa len lepšie pripravený. Popieranie hrozby je však len prvou myšlienkou hrdinskej básne, ktorú filmári za zvláštnej spolupráce dvoch letcov Františka Fajtla a Filipa Jánského venovali výlučne vnímavému publiku.

Zostal som naozaj prekvapený z toho, čo je v silách archívov, keď sa ich chopí cieľavedomý pátrač. Pritom informatívna funkcia je tu druhoradá. Len som tak sedel a z netradične pokojného vojnového dokumentu sa z ničoho nič začali rozprestierať nečakané roviny. Okrem historickej výpovede film obsahuje aj sociologickú mapu pováh jednotlivých národov zapojených do konfliktu. Dozviete sa, kto si z 2. svetovej vojny pred jej začatím nič nerobil, kto na ňu bol dobre pripravený a kto sa ňou nechal úplne zničiť. Môžete sa kochať vojenskou technikou, cestovať vyše 70 rokov starou Európou či dokonca blízkym východom, alebo sa nechať pobaviť aj zasiahnuť takmer autentickým komentárom - ku ktorému sa ešte vrátim, lebo mu chcem venovať osobitný odstavec. Do primerane dlhého filmu sa toho vošlo obdivuhodne veľa, a to bez pocitu zahltenia a dezorientácie. Nikto vás nebude nútiť počúvať, čo ste už veľa ráz počuli. Radšej vám to autori ukážu novým spôsobom, čo je pri čisto archívnych záberoch tiež hodné obdivu.

Kamera milovala vojnu a vďaka tomu disponujú krajiny bohatou zbierkou materiálov, ktoré sme videli v rôznej kvalite strihu, najčastejšie v strohom logickom radení. Tomáš Bojar sa vecnej dokumentárnosti uvážene vyhýbal počas celej dĺžky filmu a za to mu patrí obdiv a vďaka. LET DOMOV je umením, nie prvoplánovým mementom. Nechce poúčať viac než je nutné, nechce ani nahradiť hodiny dejepisu. Je to dielo, čo chce byť vnímané a lákať človeka k jeho najužitočnejšej schopnosti – premýšľať a jedinečnej schopnosti – prežívať emócie. Aj z materiálu, ktorý mohol archivárom pripadať ako nevýpovedný dokázal Bojar vykresať metafory a hodnotné výrazové prostriedky pre film. Doslova kino – oko, ibaže jemu na to stačilo miesto behania s kamerou po ulici obehať pár filmových ústavov.

Obrazu spravil veľkú službu aj zvuk. Hypnotická experimentálna hudba umelca Stroona v sebe kombinuje pulzujúce rytmy s autentickými ruchmi svetovej vojny, zaznamenanými na dobovú techniku. Výsledkom sú motívy, ktoré z nemého filmu robia netradičný zážitok. Ale našťastie ten nemý film stále zostáva nemým. V súčasnosti vládne priestorom historického dokumentu neduh permanentného hluku. V mene čo najplnšej skúsenosti znejú zvukové efekty a hudobná zložka bez prestávok, ktorých je občas málo aj v komentároch. No LET DOMOV je radosť počúvať, už len kvôli tomu tichu. Zlozvyk ma varoval, že čosi nie je v poriadku, keď sa mi pred očami iba mihali obrázky a nikto k nim nemal čo povedať. No akonáhle som pristúpil na dohodu o málo, ale výstižne výrečnom filme, zatúžil som si ho pozrieť znova už len preto, že tak veľa nerozpráva. Je to napodiv pokojný a radostný zážitok.  

A čo ten komentár? Aj vo väčšine kladných ohlasov na film svieti jedna a tá istá výčitka a prislúcha práve hlasom mimo obrazu. Stala sa z nich totiž dvojsečná zbraň. Na jednej strane patrí k hrdým autorským nápadom – a to oprávnene – na strane druhej padá na slabom technickom vyhotovení. Vzniká tak kuriózna situácia, kedy si pri českom komentári musí divák dopomáhať anglickými titulkami, aby zostal v obraze. Napriek pomerne častej nezrozumiteľnosti si hlasy protagonistov plnia svoju primárnu úlohu a vkladajú do filmu pocit autenticity, držia si obecenstvo v tesnej blízkosti, dodávajú filmu humor, múdrosť aj smútok. Iba ten technický stav zostáva nepochopiteľný. Navyše sa komentár občas zráža a prekrýva s hudobným motívom a tak zvuková zložka neraz sabotuje samú seba. No film ako celok to nijak neznehodnocuje. Pravému umeleckému dielu by mohli byť odpustené aj technické nedokonalosti.

https://vimeo.com/753735500

Spolu s Františkom Fajtlom a Filipom Jánským sa nesieme ponad oblaky. Cítime ich prítomnosť aj keď ich nevidíme. Vtipkujú, hovoria nám o kráse žien, občas sa posťažujú. Letí sa nám spolu dobre, až kým nezhodíme na mesto pár desiatok bômb. „Už aby tá hnusná, svinská vojna skončila,“ sme ešte mladí a máme tento život radi.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia

Zdroj video: Artichoke