Za vznikom filmového diela stojí množstvo kreatívnych ľudí, ktorých úsilie si divák nie vždy dokáže predstaviť či uvedomiť. O práci režisérov, kameramanov a zvukárov už pojednávalo Felliniho 8½, Truffautova Americká noc či Chazelleho Babylon. Novinka talianskeho režiséra Ferzana Ozpeteka s názvom Diamanty vám teraz predvedie, ako sa aj za kostýmovou prípravou filmu skrýva jeden veľký a dramatický príbeh.

Skrátene možno povedať, že Diamanty sú poctou ženám, kostýmom a filmovému umeniu ako takému. Ale pri tak krásnom filme je škoda zostať pri skratkách. Inšpirácia Ferzana Ozpeteka pri tvorbe tohto farebného ženského veľkofilmu pochádza z jeho raných skúseností z rímskych kostymérskych dielní, kedy pri filme pôsobil na pozícii pomocného režiséra. Rozhodol sa zoskupiť slávne talianske herečky Luisu Ranieri, Jasmine Trinca, Elenu S. Ricci, Milenu Vukotic či Vanessu Scalera a využiť energický potenciál hektickej krajčírskej dielne, kde sa šijací stroj nezastaví od svitu do mrku, no talianske ženy tam nachádzajú bezpečie a svoje útočisko. 

Krehké diamanty objavujú svoju odolnosť

Množstvo postáv prináša aj veľa vedľajších príbehov. Krajčírstvo je zónou bezpečia, kde sa ženy môžu realizovať a tiež sa sebe navzájom zveriť. Večer sa však každá odoberie domov a musí čeliť vlastným ťažkostiam. Režisér Ozpetek viacerým vedľajším postavám pripravil ťažký osud, od brutálneho domáceho násilia, po stratu porozumenia s vlastným dieťaťom. A je toho viac! Spolu tieto vedľajšie línie vytvárajú komplexný obraz o živote z pohľadu talianskej ženy, matky, manželky… (Podobne trefne opísala taliansku spoločnosť aj Paola Cortellesi v snímke Aj zajtra je deň.)

Niektoré vyústenia týchto príbehov boli dramaturgicky premyslené a autor filmu diváka dopredu spracovával na ich prijatie. Iné motívy a tajomstvá, na ktorých vysvetlenie som pri úctyhodnej dĺžke filmu trpezlivo čakal, boli napokon dopovedané stručnými dialógmi, napríklad uprostred hádky medzi hrdinkami. Dlho budované tajomstvá tak dostali trochu lenivé a neuspokojivé rozuzlenia. Je to predovšetkým problém nerovnomernej distribúcie informácií. Možno aj vy budete mať pocit, že vás autor pridlho drží v nevedomosti a v jednej chvíli vás potom zavalí odpoveďami. Akoby si tvorcovia v určitej fáze uvedomili, že film je už tak pridlhý, a preto siahli po príbehových skratkách. 

Nastavenie a vývoj charakterov naopak funguje bezchybne. Dynamické ženské vzťahy oscilujú medzi bezcitným profesionalizmom a vrúcnou kolegiálnosťou. Na výkonoch skúsených herečiek môžeme pozorovať dramatické vnútorné prežívanie, hravú rozmarnosť, radosť, bezodný smútok aj strach o život. Pestrosti ženských charakterov sa vyrovná už len pestrosť farieb a kostýmov, ktoré sú hlavným motívom filmu. 

Šaty a radosť z procesu

Ferzan Ozpetek stavil na prirodzený ľudský záujem o budovanie a výrobný proces. Hlavným oblúkom jeho filmu je projekt výroby špecifických šiat pre hlavnú herečku v historickom filme. Ako diváci sledujeme tento proces od nápadu, cez výkresy, nevydarené pokusy až k samotnému odhaleniu výsledku. Postupné kreovanie diela kopíruje vývoj deja a prirodzene si drží náš záujem a zvedavosť. Pokojne by som pri sledovaní filmu zniesol aj viac technických záberov, ktoré by sa zaoberali pracovným postupom pri výrobe odevu ako umeleckého diela. Kameraman Gianfilippo Corticelli mal však namiesto technickej obrazovej symfónie inú úlohu. 

Film o filme a ženy o ženách

Výraznejšie od farebných látok a odevov boli predstaviteľky v hlavných úlohách a ich tvárové herectvo. Reč je najmä o Luise Ranieri, ktorú môžeme považovať za hlavnú hrdinku. Dôkladná vizáž postáv a, samozrejme, aj kostýmy a snímanie v detailoch pôsobili esteticky až slastne. Koniec-koncov rozkošnícky pôsobila z podstaty veci hádam každá zložka filmu. Jemnosť je v tomto filme prijateľná iba ak je jej účelom zvýraznenie živelnosti. 

Ferzan Ozpetek sa pokúsil svojim novým filmom dokázať, že aj jedna z mnohých zložiek filmového diela dokáže byť plnovýznamová z hľadiska obrazotvornosti a drámy. Sám autor sa rozhodol skúmať odevný dizajn v medziach filmového umenia, čo dokázal svojou cameo rolou a skokmi z fikcie do inej roviny vymyslenej reality. Zjednodušene sa to dá nazvať filmom o filme, ale to nevystihuje plnú podstatu režisérovho zámeru. V tejto chvíli platí, že je lepšie raz vidieť, ako si stokrát prečítať. Narúšanie príbehovej kontinuity a filmovej formy nie je nijak revolučné, ale treba uznať, že pre snímku Diamanty je to osviežujúce ozvláštnenie. Nehovoriac o záverečnom posolstve, ktoré si režisér pre svoje publikum pripravil. 

Záver

Diamanty sú silnou dramatickou a feministickou bombou. Akoby to nazvali samotné hrdinky: vagínodróm. Je to filmová pocta ženskému herectvu a formám umenia, ktoré občas zostávajú nedocenené. Snímka Ferzana Ozpeteka tomuto umeniu poskytla veľký, zábavný a farebný priestor. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia