Do kín prišiel nový film slovenskej dokumentaristky Zuzany Piussi s názvom Hlas lesa. Autorka v ňom skúma paradoxy slovenského lesníctva, zlyhávanie lesného hospodárstva na Slovensku aj všadeprítomný problém s medveďom hnedým. "Pre lesníka je najväčšia katastrofa, keď mu do lesa príde hlucháň a spozorujú to ochranári. Mám natočenú situáciu vo zvuku, kde lesníci lamentujú nad touto katastrofou. Prečo mi to hovoria? Povedia to každému, kto príde a bude sa o ich svet zaujímať," hovorí pre náš portál Zuzana Puissi.

Nedávno ste mi poskytli rozhovor k filmu Pachová stopa o chybách v českej justícii. Zaujíma ma, ako sa filmu odvtedy darí. Čo povedali diváci? 

Film sa premietal pred dvoma týždňami v parlamente, bola diskusia s odborníkmi, prišli sudcovia, politici, policajti, snáď sa ľady pohnú. Dostala som cenu na AFO Olomouc za najlepší československý film. Študenti, ktorí to tam videli zorganizovali petíciu, poslali prezidentovi žiadosť o milosť pre ľudí, ktorí boli odsúdení na základe tohto pochybného dôkazu – pachovej stopy. To ma naozaj potešilo, niekedy totiž prepadám zúfalstvu, že ľudia sú už úplne zdecimovaní a nevládzu sa angažovať. Inak film hráme v kine Atlas a hlásime ho na zahraničné festivaly. 

https://mojakultura.sk/zuzana-piussi-o-filme-pachova-stopa-velmi-by-sme-chceli-uvadzat-film-aj-s-diskusiami-po-ceskych-vazniciach/

Vtedy ste uviedli, že vám v českých väzniciach nedovolili film premietnuť. Snažili ste sa odvtedy ešte dostať film Pachová stopa do väzníc aj na Slovensku, aby ho mohli vidieť väzni, ktorých sa téma možno týka? 

Riaditeľstvo v Česku film odmietlo, cez to nejde vlak. Bohužiaľ. Žiadna basa to nepremietne, keď im vrchnosť povie, že film nie je výchovný. Na Slovensku sme to neskúšali, bolo by to pre nás náročné chodiť s premietačkou a s plátnom z Prahy.

Váš nový film Hlas lesa sa venuje veľmi živej téme slovenských lesov, lesného hospodárstva aj problému s medveďom hnedým na Slovensku. Vo filme odhaľujete ďalšie zlyhávanie systému, ktoré je aktuálne ešte posilnené rozhodnutiami súčasnej vlády. Musím povedať, že film ide do kín vo veľmi zaujímavej chvíli, keď je téma naozaj živo diskutovaná. 

Tak to vyšlo. Vôbec sme s ničím nekalkulovali. Film začal vznikať pred ôsmimi či deviatimi rokmi, keď vznikla kampaň My sme les. Niečo som vtedy natočila a film odložila. Čakala som, ako sa téma bude vyvíjať. K materiálu som sa vrátila po rokoch a zistila som, že sa toho veľa nezmenilo. Starý materiál nezostarol, ale dozrel, tak som film dokončila.

Aktuálne vyšla správa o tom, že medvedie mäso sa bude môcť predávať v slovenských reštauráciách. Čo na to hovoríte? Dá sa to vnímať tak, že je to logické, keď už tie medvede lovci zabíjajú, tak nech sa mäso zužitkuje. No ak ten lov nemá žiadny pozitívny význam, potom tu ide iba o biznis, nie?

Je to zlé. Hlavne keď si uvedomíme, ako sa nerieši problém pytliactva. Ako hovorí jeden protagonista filmu: “Keď som začal riešiť pytliactvo, vyšlo najavo, že sú v tom zapletení policajti aj prokurátori.” My týmto krokom iba podporíme nelegálne zabíjanie.

Pred troma rokmi som brigádoval v USA, v jednom národnom parku v Montane, kde žije medveď grizly aj medveď baribal. Pravidelne sme s partiou na túre vídavali jedince z oboch druhov. Za necelé tri mesiace sme medveďa stretli hádam aj 15- krát. Rovnako to mali iní turisti. Počas leta sme nepočuli o žiadnom prípade, kedy by medveď človeka ohrozil či napadol. Prišli ste pri nakrúcaní filmu na to, prečo je to na Slovensku inak?

Vždy, keď medveď zaútočí na človeka, vznikne obrovská mediálna vlna strachu, ale nakoniec sa ukáže, že ten človek bol na mieste, kde byť nemal. Ako prípad muža so sekerou. Jeho pes behal voľne a vystrašil medvedicu s mláďatkom. Pes ju priviedol k pánovi. 

Zaujímavá je slovinská štúdia, o ktorej hovorí vo filme zoológ Kalaš, že 70% všetkých škôd v krajine spôsobil jeden konkrétny medveď. Preto si myslím, že by sme nemali strieľať medveďov do počtu, ale vyhľadať problémové jedince a tie eliminovať. My vlastne ani nevieme, koľko máme na Slovensku medveďov, len si vymyslíme číslo 350 kusov a že toľko ich treba odstreliť. 

V Hlase lesa opakovane znejú variácie vety, že les sa vychováva pílou alebo pestuje sekerou. Dávate veľa priestoru lesníkom, aby si tento tradovaný výrok obhájili. Dokázali si to pred vami ako autorkou filmu, ktorá s nimi viedla dialóg, aspoň čiastočne obhájiť? 

To je tá rakúsko-uhorská škola, naše lesnícke tradície, tak nás to naučili. 

Na kopcoch potom vznikajú holiny, no určite by vznikať nemali. Ničia pôdu a les sa ťažko obnovuje. Aj lesník Anton Giertli vo filme smutne pozerá na holiny, ktoré vznikajú pri lykožrútovej kalamite na Horehroní. Hovorí, že najlepšia ťažba dreva je tá, ktorú nie je vidieť, v lesoch ktoré nepestujeme ako mrkvu. V monokultúrnych lesoch nechcú žiť ani medvede, nenachádzajú tam potravu, preto idú inde.

Lesníci si aj priznajú, že monokultúry sú problém, no tak ich to naučili, a tak sa starajú o monokultúry, neudržateľné formy lesa, miesto toho, aby nechali zdravý les rásť. Prečo lesníci nedokážu prijať fakt, že hospodárky les neplní funkciu prirodzeného lesa, že v ňom zvieratá nedokážu plnohodnotne žiť? 

Rozhodujú ekonomické dôvody, myslím si.

Z filmu nadobúdam pocit, že lesníctvo a lesné hospodárstvo je na Slovensku vyučované nesprávne, je založené nie na faktoch, ale na akýchsi tradíciách a zostáva zakonzervované v čase našich otcov a dedov. Existuje na Slovensku niekto, kto lesu naozaj chce rozumieť? 

Sme konzervatívna spoločnosť, ťažko prichádza zmena. To, čo vidíte v lesníctve, môžete pozorovať aj v justícii, v školstve a v zdravotníctve. Ale všade sú ľudia, ktorí sa snažia o zmenu, ibaže sú v menšine. V lesníctve je to skupina lesníkov Pro Silva, snažia sa o lesníctvo, ktoré je blízke prírode.

V Hlase lesa kladiete protagonistom tú istú otázku: Čo znamená, nič nerobiť v lese? Akú najlepšiu odpoveď ste dostali? 

Všetci milujeme pralesy a obdivujeme staré stromy. Mne je blízka odpoveď, že ničnerobenie v lese, je pre les požehnanie. Ale spoznala som aj to, že na Slovensku veľa ľudí žije z lesa. Máme dediny, kde okrem výrubu stromov ľudia nemajú inú prácu. Bohužiaľ, keď  idete na Horehronie, počujete tam pílenie od rána do večera. Ťažia tam tri spoločnosti blízke tejto vláde. Áno, tie, ktoré vyhrali konkurz a miestni ľudia, ktorí musia znášať prašné cesty a hluk, zarobia málo. To sa mi zdá nespravodlivé. Ťažobné firmy nezaplatia miestnych ľudí, rozmýšľajú iba ekonomicky, nie sociálne. Najmú si lacnejších robotníkov z Ukrajiny alebo z Rumunska. My z Bratislavy sa budeme neskôr po voľbách iba čudovať a rozoberať, prečo tie nenávistne populistické strany získavajú v týchto regiónoch hlasy. 

Fascinuje ma váš postoj k protagonistom, k ľuďom, ktorých pri práci stretávate. Dokážete sa s nimi zblížiť, pri nakrúcaní vám všetci tykajú, vedia sa vám so všeličím zdôveriť. Rozumiete ich situácii, súčasne sa na nich dokážete dívať aj kriticky a s odstupom, keď je to potrebné. Cibrili ste si tento prístup vedome, alebo vám bol vždy prirodzený? Máte konkrétne rady pre mladých autorov angažovanej dokumentaristiky pri práci s protagonistom?

Mám rada ľudí, som zvedavá a nemám predsudky. Prirodzene sa zaujímam viac o príčiny nejakých následkov, ako o odsúdenie konania, alebo myslenia. Keď robím dokument, je to pre mňa spolupráca. Nič nerežírujem. Neverím réžii v dokumentárnych filmoch, vlastne som si tým aj prešla. V dokumentoch je vidno, keď je protagonista iba bábka, ktorú ťahá režisér kvôli svojmu zámeru, lebo verí viac svojej predstave a neverí realite a pravde. Ja viac hľadám. 

Vo filme Hlas lesa vystupuje lesník a právnik lesníckej komory Anton Giertli, mám ho rada, sme priatelia. Natáčali sme spolu s radosťou. Keď film dokončím, vždy nemôžem spávať a trápi ma, či ľudia, ktorých natáčam, znesú aj to, že nespracovávam film ako komunistický portrétik. Že nastavujem zrkadlo. Keď film dokončím, pošlem im ho dopredu a rozprávam sa s nimi o tom. 

V každom vašom filme sa vám podarí protagonistu nachytať, alebo prichytiť v situácii, kedy sa sám zdiskredituje a ani o tom netuší. Podobne sa vám to darí aj tu.

Úprimne sa zaujímam o ľudí a o témy, ktoré spracovávam a snažím sa o analytický pohľad. Lesníci mi vysvetľovali svoj pohľad na les, ako les pestujú, vychovávajú, vypočula som si veľa rozhovorov, argumentov, prečo sa les šľachtí pílou a ako je nebezpečné nechávať v lese mŕtve stromy. Veď nám padnú na hlavu, je to smrteľne nebezpečné. Chcela som tento ich svet ukázať. Všimla som si aj to, že pre lesníka je najväčšia katastrofa, keď mu do lesa príde hlucháň a spozorujú to ochranári. Mám natočenú situáciu vo zvuku, kde lesníci lamentujú nad touto katastrofou. Prečo mi to hovoria? Povedia to každému, kto príde a bude sa o ich svet zaujímať. 

Urbárna schôdza, ktorú vo filme vidíme, je plná kuriozít, chlapi pri nej uvažujú nad stratégiou, ako spopularizovať lesníctvo, no inšpiráciou im je Goebbelsova propaganda. Je toto pravý obraz lesníckej kultúry na Slovensku? 

Chcem dúfať, že inde je to iné, lepšie, krajšie. 

Veľmi sa mi páči, že vo filme ponúkate aj alternatívy. Človek môže zmeniť svoj postoj. Vášeň nemusí byť len o zabíjaní a love, vášeň si môže pestovať aj fotograf prírody. Z poľovníka sa môže stať fotograf. Váš film dáva veľmi sľubný návod. Mali ste v tomto prípade takýto jasný autorský zámer?

Dokument robím preto, že zámery nevychádzajú, preto,  že ma realita prekvapuje a nadchýna. Keď môj mozog nestíha, vtedy viem, že sa mi niečo podarilo.

Je známe, že žijete dlhodobo v Česku a ako ste povedali, organizovať špeciálne projekcie vašich filmov na Slovensku je pre vás náročné. No úspech Pachovej stopy a jeho reálny a konkrétny pozitívny dopad ma núti dúfať, že sa niečo podobné podarí aj s Hlasom lesa. Uvažovali ste nad turné s filmom, aby mohol vzniknúť priestor pre občianske iniciatívy, ktoré by mohli niečo zmeniť? 

Určite chceme robiť s filmom diskusie, zapojiť občianske iniciatívy, diskutovať a snažiť sa veci zmeniť k lepšiemu. V nedeľu diskutujem v Banskej Štiavnici, v utorok som v Žiline. 

Prezradíte mi, na akých filmoch aktuálne pracujete?

S Lenkou Kušnierikovou dokončujeme film o vode, konkrétne o podzemnej vode Žitného ostrova. Film má názov Ľahostajný smäd. A samozrejme mám rozpracované aj tie svoje justičné kauzy.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Za rozhovor ďakuje Matúš Trišč

Foto: Andrea Kalinová