Szabolcs Hajdu, jeden z najuznávanejších maďarských režisérov súčasnosti, sa posledné roky vo svojej tvorbe zameriaval na zobrazovanie zložitých ľudských vzťahov a konfliktov, ktoré často prehliadame v každodennom živote. V rozhovore sa delí o svoj prístup k tvorbe filmov, v ktorých skúma dynamiku medzi postavami a vyzýva divákov k sebareflexii.

Posledné tri vaše filmy (Rodinné šťastie - 2016, Kálmánov deň - 2023, Jednopercentný indián - 2024) zobrazujú situácie, akým by sa bežný človek najradšej vyhol. Asi nikto nie je rád, keď musí sledovať ťažkú hádku medzi známymi alebo na návšteve u rodiny. Vy sa vo svojej trilógii do takýchto momentov bez zábran ponárate a skúmate ich veľmi zblízka a precízne. Čo vás k tomu vedie? 

Pracujem s konfliktmi, pretože bez konfliktov život neexistuje. Denne prežívame rôzne emócie, od radosti až po strach, frustráciu a hnev. Nie ste zlým človekom iba preto, že sa cítite nahnevane. Keď sa bojíte, tak sa bojíte, keď ste nahnevaný, tiež s tým neviete v tej chvíli veľa urobiť, a je to normálne. Keď tieto pocity iba prežívate, nič sa nedeje, no akonáhle podľa nich začnete konať, môžete sa v tom momente stať dobrým alebo zlým človekom. 

Podobne je to s láskou. Je to tak silný cit, že sa kvôli nej môžete dopustiť zlých aj dobrých vecí, môžete kvôli nej napríklad aj klamať. Preto sú konflikty vo vzťahu také zaujímavé. Rád skúmam všetky pocity a konanie postáv na ich základe. Keď sa v jednej miestnosti stretnú ľudia s rôznymi osobnosťami a históriou, vždy je to pútavé. Každý z nich si zo svojho života, zo svojho detstva nesie vzory, správajú sa podľa konkrétneho programu, ktorý majú z domu. O tom sú moje filmy. Vôbec si takéto situácie okolo nás nevšímame, hoci sú tu s nami každý deň. Ako režisér mám možnosť priblížiť sa k nim, môžem na ne namieriť lupu a ukázať vám, čo vidím. Je to dôležité pre sebareflexiu každého človeka. Prekvapuje ma, ako málo sebareflexie v sebe niekedy máme. 

Pri tvorbe Rodinného šťastia (prvý film z trilógie, pozn.) som si jedného známeho zobral za vzor pre svoju postavu. Dotyčný prišiel na predstavenie a film sa mu veľmi páčil. Po premietaní išiel za hercom, ktorý ho de facto stvárnil na plátne a povedal mu: “Bolo to skvelé, veľmi autentické, aj ja poznám ľudí, ktorí sa takto správajú.” Vôbec mu nedošlo, že sám bol inšpiráciou pre tú postavu. 

Existuje tiež metóda vzťahovej terapie s použitím kamerového záznamu. Ľudia si môžu spätne pozrieť, ako sa pri rozhovore zachovali, ako reagovali. V reálnom čase si to niekedy neuvedomujú.

Nachádzajú sa mnohí priatelia vo vašich filmoch?

Áno, využívam veľa z toho, čo sa deje okolo mňa. Mnohí ľudia sa môžu spoznať v niektorých postavách. Ale nielen moji známi. Vo východnej Európe sme si všetci veľmi podobní. Teraz, vďaka globalizácii, dokonca aj po celom svete. Kráčame podobnými cestami, máme podobné problémy. Snažím sa rozprávať príbehy s univerzálnymi situáciami. Každopádne, moja skúsenosť je taká, že relatívne málo ľudí má skutočnú schopnosť sebareflexie. Skôr spoznávajú iných než seba. Ale tí, ktorí sa spoznajú, sú veľmi vďační.

Je pravda, že vo vašich filmoch dochádza k ťažkým konfliktom, napriek tomu do nich vždy dostanete aj pozitívnu energiu. Tá sa neraz prejaví na konci filmu a obecenstvo s ňou už ani nepočíta. Prináša určitú úľavu. Znamená to, že veríte v dobré konce? 

Definujem sa ako realistický optimista. Vždy som pripravený na zlo a nečakám dobré veci. Pretože všetci čakajú na dobré veci, ale o tie sa väčšinou treba pričiniť. Zlo prichádza aj samo. Keďže som pripravený na zlé veci, mám zároveň odhodlanie pracovať na dobrých a pozitívnych. Nerobím si ilúzie, ale vďaka tomu som pokojný a veselý. (smiech)

Filmom Jednopercentný indián ste ukončili sériu vzťahových filmov, ktorej ste sa venovali od roku 2016. Určite teraz máte veľa skúseností s konverzačnými filmami. V čom je sila takéhoto filmu? Čo potrebuje mať snímka založená na dialógoch, aby zaujala divákov? 

Samozrejme, potrebujete dobré dialógy. Dobrý dialóg znamená, že musí byť uveriteľný a realistický, prezentovaný hereckým výkonom, ktorý je tiež uveriteľný a realistický. Písanie dialógov si vyžaduje veľa prípravy, treba veľmi dobre poznať postavy a situácie. Na konci tohto procesu musíme byť odborníkmi na tému, o ktorej film nakrúcame. Nielen režisér, ale aj herci sa musia stať odborníkmi. Túto prácu vnímam ako zvláštnu fúziu vedy a umenia. Je to vždy aj skúmanie seba samého, sebaidentifikácia. Aká je naša úloha v čase, v ktorom žijeme. Akú úlohu zohrávam ako manžel, manželka, otec, matka, priateľ, umelec a podobne. 

Môže film založený na dialógoch ovplyvniť divákov rovnakým spôsobom, akým to robí divadelné predstavenie?

Film je konzervovaný, divadlo je naopak vždy živé a jeho dosah veľmi závislý od zloženia publika. Divadlo môže byť aj elementárnym zážitkom kvôli svojej rituálnej povahe. Film to nedokáže.

https://mojakultura.sk/jednopercentny-indian-surova-pravda-o-vztahoch-v-poslednej-casti-madarskej-trilogie/

Aký je najväčší rozdiel medzi režírovaním divadelnej hry a filmu na základe rovnakého scenára?

Najväčší rozdiel je publikum. Divadelné publikum vidí všetko naraz a je autonómne. Môže sledovať, čo chce. Filmové publikum môže vidieť len to, čo im ja ako režisér ukážem. Ďalší veľký rozdiel medzi týmito dvoma platformami je, že divadlo viac ukazuje, zatiaľ čo film ukrýva. Je tu veľmi veľa rozdielov, pretože sú to dva rôzne jazyky.

Myslíte si, že je ľahšie prispôsobiť divadelný scenár filmu, alebo filmový scenár divadlu?

Keďže sú to dva samostatné jazyky, je to rovnako komplikované. Ak neovládate oba jazyky na úrovni “rodného jazyka”, ľahko sa môžete dopustiť chyby. Napríklad urobíte filmované divadlo namiesto filmu, alebo vytvoríte formu, ktorá je cudzia divadlu a nefunguje na javisku.

Identifikujú sa diváci s vašimi postavami? Akú spätnú väzbu od nich dostávate?

Diváci sa veľmi dobre stotožňujú s mojimi filmami. Cítia, že ide naozaj o nich a je to určené im, veľmi blízkym a intímnym spôsobom, ako intímny rozhovor medzi priateľmi. Verím, že je im to blízke a známe. Prichádzajú domov do sveta Szabolcsa Hajdu. Prichádzajú do kina, aby sa poučili, nabili energiou, zabavili, pokračovali ďalej, posilnili sa.

Nájdu vo filme aj významy, ktoré ste ako autor prehliadli?

Áno, samozrejme. My ako tvorcovia rozumieme tomu, čo sme vytvorili, až keď je film uvedený divákom. Každý človek je autonómna bytosť s autonómnym vnímaním. Vidí veľa vecí, ktoré my nevidíme. Vysielame na nich ultrazvuk ako netopiere, a to, čo sa nám od nich vráti, nás obohacuje. Tak pokračujeme ďalej, s týmto extra poznaním.

S filmom Jednopercentný indián ste opäť zmenili svoj štýl nakrúcania. Vo filme Rodinné šťastie ste použili ručnú kameru, ktorá diváka priblížila k postavám. Vo filme Kálmánov deň kamera akoby pozorovala hrdinov z väčšej vzdialenosti. Prečo ste tentoraz zvolili čiernobiely film a veľmi detailné zábery?

Estetika sa vyvinula v porovnaní s predchádzajúcimi dvoma filmami. Nechcel som, aby sa všetky tri príbehy odohrávali v tej istej izbe a podobali sa na seba. Aj keď v nich účinkujú tí istí herci a hrajú podobné úlohy, nejde o tú istú rodinu. Sú to rôzne fázy vzťahu u rôznych párov.

Atmosféra vo filme Kálmánov deň naznačuje idylický stav. Za idylou je však, samozrejme, úzkosť, veľmi hlboký strach z rozchodu. Strach z rozchodu je veľmi výrazný vo všetkých troch filmoch. Už v prvom filme postavy hovoria, že chcú rozvod, v druhom hovoria, že sa už nemilujú, ale ich život pokračuje spoločne. V treťom sa rozchod už naozaj stane. Toto definuje estetiku najnovšieho filmu: smútenie. Postavy prichádzajú z pohrebu do bytu na pohrebnú hostinu, ale smútia aj za vzťahom. Už ani priestor nie je dôležitý, pretože tí, ktorí tam žijú, sa pripravujú na odchod. Pomery strán obrazu nie sú v širokouhlom formáte CinemaScope ako v Kálmánovom dni, ale 4:3. Je to redukovaný, čiernobiely film, sústredený na tváre hercov.

Znamená vzťahová trilógia koniec vášho záujmu o rodinné a vzťahové drámy? Ste pripravený nakrútiť iný typ filmu?

Áno. Tento predmet, túto formu som už uzavrel, ako umelecky, tak aj osobne. Trvalo to dlho, ale podarilo sa to. Nemôžem sa dočkať na natáčanie úplne iného filmu.

Ako by ste popísali kreatívne obdobie, v ktorom sa momentálne nachádzate ako autor? Čo vás momentálne umelecky najviac zaujíma?

Najviac ma ako umelca teraz zaujíma radosť a krása. Vyjadrenie intelektuálnej, emocionálnej a estetickej krásy. Radosť v práci a vyjadrenie radosti a slobody vo filme.

Po týchto zatiaľ posledných filmoch už zvládnem všetko. Naučil som sa, ako urobiť film z ničoho. Z ničoho niečo a to si veľmi cením.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Za rozhovor ďakuje Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia, Autor: Robert Tappert