Černohorská komédia Živí a zdraví je druhým celovečerným filmom režiséra Ivana Marinovića, absolventa pražskej FAMU, a prináša vtipný pohľad na dilemu vydať sa či nevydať v krajine, kde sú tradície viac než slobodná vôľa človeka.

Svadobná komédia je v komerčnej svetovej kinematografii pevne usadeným podžánrom a len občas vo mne takáto novinka vzbudí skutočný záujem. Strelená balkánska svadba, na ktorej sa rozhadzuje dynamitom sem a tam, to zaváňa novotou a netradičným humorom líšiacim sa od toho zaoceánskeho. 

Synopsa filmu Živí a zdraví: Dragana (Tihana Lazović) a Momo (Goran Slavić) sa majú brať už o dva dni. Prípravy sú v plnom prúde, hostia sú na ceste, prosciutto sa ide krájať, dynamit je naložený. Čo by sa mohlo pokaziť? Keď na Draganu doľahnú obavy z nezvrátiteľného záväzku, rozhodne sa, že svadbu zruší. Existuje šanca, žeby si to rozmyslela?

Základom pre konflikt sú zväzujúce tradície čiernohorskej spoločnosti, ktoré už v modernej dobe pre ľudí neveriacich v povery a osud nemajú takmer vôbec žiadny zmysel. Rodičia Draganu zasypávajú absurdnými povinnosťami a stúpajúci nátlak v nej zosilňuje presvedčenie, že manželstvo je čosi, s čím nechce mať nič spoločné. Keď sa s rozhodnutím zrušiť svadbu podelí so svojím možno už bývalým nastávajúcim, spustí sa séria nepredvídateľných udalostí. “Spustí” možno nie je celkom presný výraz, ale to vysvetlím neskôr.  

Nie je celkom jasné, čo je filme odrazom skutočných tradícií a zvykov z Čiernej Hory a čo je autorská hyperbola. Nedivil by som sa, keby streľba a dynamit boli na balkánskych svadbách skutočne prítomné, aj keby nešlo o hraný film. Treba si pripustiť, že zámerom snímky Živí a zdraví je pobaviť nás a možno aj nahnevať. Nie je to čistá ukážka južanskej kultúry ako napríklad úvodná sekvencia Krstného otca. 

Scenár Ivana Marinovića je naplnený akoby mimovoľne rozmiestnenými humornými situáciami. Tie častokrát nemajú pre príbeh zásadný význam a slúžia najmä na momentálne povadenie obecenstva. Dramaturgia snímky je úplne odlišná od tej mainstreamovej, preto sa na vtipné okamihy nedá dopredu pripraviť. Inými slovami, najrôznejšie gagy a vtipy dokážu prekvapiť svojim umiestnením v deji aj v obraze. 

Komika vyplýva z konania postáv, z dialógov, aj zo spôsobu ako medzi sebou postavy komunikujú. Slová niekedy nahrádzajú opité pazvuky, slabikovanie, nedokončené vety. Interakcia medzi hrdinami je vďaka tomu dynamická a celkom verne pripomína nenacvičené rozhovory z reálneho života. Niečo také sa dá dosiahnuť len dobrou spoluprácou medzi šikovnými hercami a herečkami a cieľavedomým režisérom so zmyslom pre detail. Z obyčajného koktavého rozhovoru medzi dvoma opitými svadobčanmi tak môže byť zábavná scéna, ktorú čochvíľa nahradí ďalšia. 

Tón filmu je napriek týmto situáciám pochmúrny a vážnosť situácie vystupuje do popredia častejšie ako humor. Zdá sa, že Dragana prežíva najťažšie obdobie vo svojom živote a pomaly to dolieha na všetkých prítomných svadobčanov, obecenstvo v kinosále nevynímajúc. Dívať sa na film preto neprináša jednoduchý odľahčený zážitok. Vo svojej podstate ide o zložitú rodinnú drámu a ani všadeprítomná absurdnosť vás nezbaví skľučujúcich pocitov. Ostáva len dúfať, že sa to celé nejak vyvinie v čoraz nepravdepodobnejší happy end.

Každá z postáv vnáša do príbehu svojráznu náladu, archetypálne postoje a názorový balíček. Viaceré z nich pritom nezastávajú svoje hodnoty nahlas a veľká časť ich úmyslov a myšlienok zostáva skrytá. Niektorí hrdinovia predstavujú zastaraný svet tradícií, ktoré musia zostať zachované, nech sa deje čokoľvek, iní zasa stelesňujú nový typ života, ktorý sa odohráva tam vonku za hranicami čiernohorského vidieka. Hlavná hrdinka Dragana si postupne uvedomí, že ani jedna z možností pre ňu nepredstavuje to pravé, a tak sa musí sama rozhodnúť podvoliť tomu, čo jej osud prináša. Neobmedzená sloboda je nie vždy odpoveďou na všetko.

Ako som naznačil, film Živí a zdraví sa neriadi klasickou príbehovou dramaturgiou. Hoci príbeh a postavy určite zaznamenávajú istý vývoj, film sa viac ukazuje ako neucelené zachytenie niekoľkých dní na Balkáne. Jednotlivé scény nemajú jasnozrivú následnosť, príčiny nevedú k predpokladaným následkom, a tak sa nedá spoľahnúť na náš vnútorný zmysel pre kauzalitu. V každej scéne sa udeje čosi nepredvídateľné, niečo, čo by vám ani vo sne nenapadlo a po chvíli sledovania zistíte, že nemá veľký zmysel vyhodnocovať aktuálny stav diania. Ak chcete zostať pri filme až do konca, máte jedinú možnosť, a to nechať sa viesť a prijímať všetko, čo tvorcovia naservírovali.

Chvíľami som sa cítil, akoby ma niekto tlačil z kopca na vozíku bez riadenia a žiadal odo mňa, nech sa nebránim. Akokoľvek som sa snažil pri filme uvoľniť, vždy som intuitívne zaťahoval brzdu a snažil sa racionalizovať si dej, vidieť v ňom súvislosti aj vo chvíľach, keď žiadne neponúkal. Istý beztvarý problém som cítil aj v tempe rozprávania, v ktorom sa striedali bláznivé humorné scény s tými tichšími a vážnejšími, čo spôsobovalo akúsi arytmiu v plynutí deja a jeho rušivé spomaľovanie.

Boj medzi tradíciami a novým životom, medzi rodičmi a ich deťmi však v závere prináša ovocie so zaujímavou chuťou a viaceré pointy filmu sú uspokojivé a obohacujúce. Humor Ivana Marinovića mi padol veľmi dobre, aj keď štýl jeho rozprávania príbehu už menej.

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí.

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia