V roku 2021 žala vzťahová dráma Najhorší človek na svete úspech v kinách po celej Európe. Režisérovi Joachimovi Trierovi sa podarilo pritiahnuť medzinárodnú pozornosť a vzbudiť záujem o filmovú psychologickú štúdiu na nórsky spôsob. Debutujúca režisérka Lilja Ingolfsdottir využíva energiu tejto vlny záujmu a prináša na obdiv podobne ladenú snímku Až na veky.

Synopsa filmu Až na veky: Maria a Sigmund spolu vychovávajú štyri deti. Presnejšie, väčšinu času s deťmi trávi ona, zatiaľ čo on pracuje, aby rodina mala z čoho žiť. Hektický spôsob života a málo príležitostí na sebarealizáciu majú však na Mariu veľmi zlý vplyv. Napätie v rodine sa stupňuje a dôvody, hoci sa zdajú byť zrejmé, sú omnoho komplikovanejšie. 

Marii a Sigmundovi to v manželstve neklape. Spoločný čas trávia hádkami a neochota pochopiť toho druhého ich dovedie až na párovú terapiu. Maria si už uvedomuje, že jej manželstvo sa rúca a že jedna z príčin sa môže skrývať v nej či dokonca v jej minulosti. 

Až na veky nie je ľahkým filmom. Miera dopadu snímky na vaše emocionálne vnímanie priamo závisí od toho, čím ste si v živote sami prešli v oblasti vzťahov. Dokonca aj sympatie k postavám budú jednotliví diváci a diváčky v kinosále prežívať rozdielne. Tvorcovia totiž neponúkajú ustálený obraz o ústrednej hrdinke a hrdinovi, ktorý by s pribúdajúcimi minútami potvrdzoval váš odhad charakterov. V priebehu filmu sa pohľad diváka môže a bude meniť s doplňujúcimi informáciami o postavách. 

Ja som snímku Až na veky sledoval s manželkou a v rozhovore po filme sme prišli na to, že sme hlavné postavy vnímali dosť odlišne. Ja som sa paradoxne vedel lepšie vžiť do kože Marie, zatiaľ čo manželka viac ako ja chápala situáciu Sigmunda. 

Tvorbe filmu nepochybne predchádzal dôkladný zber materiálu a pre jeho realizmus nie je ťažké uveriť tomu, že sa autorka pridržiavala faktov ohľadom duševných záležitostí s vplyvom na manželský život. Tento dojem pri sledovaní nadobudne hádam každý, kto žije vo vzťahu alebo si v ňom prešiel náročnejším obdobím, rozchodom či rozvodom. 

Postavy teda nie sú písané tak, aby si vás bezpodmienečne získali. Film vám dovolí nesúhlasiť s nimi, dokonca aj s oboma súčasne. Manželský konflikt nemá jasný podklad, nevieme, kto z páru je zaslepený viac, kto z nich si odmieta priznať chybu. Vidíme len nefunkčný vzťah. 

Z festivalu v Karlových Varoch si snímka odniesla päť prestížnych cien, pričom jedna z nich putovala herečke v hlavnej úlohe Helge Guren. V ohlasoch na film sa často spomína práve jej herecký výkon, ktorým si spočiatku získala aj mňa, no postupne ma dokázala zneistiť. Jej stvárnenie hrdinky odhaľuje vnútorný stav ženy, v ktorom veľa vecí dlhodobo nefunguje správne. Čím viac a o Marii dozvieme, tým lepšie dokážeme pochopiť jej správanie. Aspoň do určitého momentu. Problém však nastáva niekde v súkolí medzi scenárom, réžiou, vývojom postáv a samotným herectvom. Jednotlivé časti celku nie vždy ladia tak, ako by mali. 

Film Až na veky nám chce priniesť príbeh o sebaprijatí, uvedomení si vlastných slabostí a nevyriešených problémov z minulosti. Ibaže na to ide príliš zhurta. Za zhruba sto minút celkovej dĺžky filmu sa nás autorka snaží previesť cestou od vypuknutia krízy, cez sebareflexiu až po zmierenie sa s vlastnou jedinečnosťou. Priebeh tohto procesu vo filme trvá neznámy čas, no vyvoláva dojem, akoby Maria prešla kompletnou zmenou v priebehu niekoľkých dní. 

Filmu by možno pomohlo zdôraznenie plynutia času, pretože dve sedenia u psychologičky a jedna návšteva u kritickej matky stačia ako prvotný podnet pre zmenu, nie však ako priestor na celkový prerod. Nebol som schopný držať krok s touto zmenou vo vnútri hlavnej hrdinky a porozumieť jej tak v neskoršej fáze príbehu. Zdá sa, že som film jednoducho prežíval po svojom, k čomu ma prvotne viditeľne vyzýval, no jeho nasledujúce menej univerzálne časti to už nezniesli.

Herecké umenie Helgy Guren tak muselo reagovať na prudký charakterový vývoj hrdinky, čo ma namiesto katarzie v dojímavých momentoch napĺňalo skepticizmom, a to natoľko, že som nedokázal precítiť ani tú azda najdôležitejšiu scénu, v ktorej sa Maria prihovára sama sebe pred zrkadlom. 

Film vďaka prirýchlemu vzplanutiu aj zažehnaniu viacerých konfliktov dokázal uzavrieť dejové línie, ale hĺbkovému naštudovaniu psychológie ľudí počas rozvodu neučinil zadosť. Keď to preženiem, Maria mala vcelku šťastie, že si vlastné pochybenia dokázala uvedomiť v tak krátkom čase, no nešťastie naopak v tom, že jej sebareflexia začala príliš neskoro. 

Ako som už spomenul v úvode, sto ľudí uvidí pri projekcii snímky Až na veky sto rôznych filmov. V niekom môže zanechať súcitné dojmy, v inom zasa prebudiť smútok alebo zlosť. Je dobré si tieto pocity po filme porovnať, pretože sa nestáva často, aby film dokázal vyvolať toľko rôznorodých reakcií. Snímka úzko komunikuje s vašou osobnou históriou a snaží sa dokázať, že každý príbeh môže mať dobrý koniec, hoci nie tak, ako si to často vysnívame. Som si istý, že na väčšinu obecenstva táto snaha zapôsobí a mrzí ma, že ma jej účinok sčasti minul. Napriek tomu môžem prehlásiť, že ide o jeden z tých filmov, ktoré s vami ostanú aj po odchode z kina a dajú vám veľa podnetov na premýšľanie a diskutovanie. 

Pridajte sa do našej facebookovej skupiny a zdieľajte s nami svoje názory a postrehy. Iba vďaka aktívnej komunite sa môžeme všetci dozvedieť viac o aktuálnom dianí vo filmovom svete a vzájomne si odpovedať na otázky týkajúce sa audiovizuálnej kultúry u nás aj v zahraničí. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia