Dlhometrážny debut Aftersun režisérky Charlotte Wells sa ešte vlani objavoval v rebríčkoch najlepších filmov roka. Do toho nášho sa napokon nezmestil a s odstupom času už lepšie rozumiem tomu, prečo. Škótska režisérka si už vo svojich krátkych filmoch silno zakladala na podtextoch a jej rukopis nemusí byť ľahké odčítať správne na prvý pokus. Priznávam, mne sa to s Aftersun podarilo až na ten druhý.

Bez toho, aby som vôbec tušil o čom film je, som sa ešte pred pár mesiacmi s vypätím všetkých pozorovacích síl snažil prísť na to, čo sa počas tej hodiny a pol vo filme vlastne deje. Čosi nemenované, nekonkretizované je pod povrchom a odhaľuje sa to len náznakmi. 

Kľúčových je pre film najmä jeho posledných päť minút a ak predošlý čas strávite (tak ako ja) zbieraním falošných stôp, môže vám uniknúť nie len význam, ale čiastočne aj zážitok.  Nazerať na príbeh Caluma (Paul Mescal) a Sophie (Francesca Corio) sa totiž pre jeho zdanlivú jednoduchosť dá viacerými spôsobmi. 

30 ročný Calum cestuje so svojou 11 ročnou dcérou Sophie na dovolenku do Turecka. Zdá sa, že ide o typickú zámerne nudnú dovolenku v zastaralom letnom rezorte, ktorý je na fotkách z brožúrky vždy krajší ako naživo. Dvojica sporadicky naráža na spoluúčastníkov zájazdu a aj keď sa im do reči s cudzími nechce, nebránia sa. Keď práve nevečerajú, tak sa spolu povaľujú pri bazéne alebo na malej hotelovej izbe. Takúto dovolenku zažili mnohí z nás a pre väčšinu je aj ľahko zabudnuteľná. Pre Sophie je však lenivý čas strávený s jej otcom zásadným životným okamihom. Ako dospelá si to už uvedomuje.

Matka je z akéhosi dôvodu neprítomná. Sophie zažíva prvé letné zaláskovanie a Calum si pri dcériných otázkach niekedy len zahryzne do jazyka a radšej sa odoberie vykonávať nejaké to dychové cvičenie. Čo je teda ústrednou témou filmu? Je to nevyriešený konflikt medzi mladými rodičmi dievčaťa? Sophiino začínajúce neľahké dospievanie v striedavej starostlivosti? Ukáže sa hmatateľný problém medzi otcom a dcérou? 

Samozrejme vám to neprezradím. Sám by som za svoje domnienky nedal ruku do ohňa, no keďže režisérka priznala, že Aftersun je jej “emocionálnou biografiou” a inšpiráciu čerpala z vlastných zážitkov s otcom, napovedá to, že viac než o Sophie ide v príbehu o Caluma. 

Režisérka mala pôvodne v pláne uviesť do kín verziu filmu, v ktorej by Calum nemal žiaden čas osamote a bol by vnímaný čisto z pohľadu Sophie. Keby sa tak stalo, domnievam sa, že by bol film ešte neuchopiteľnejší, ako je teraz. Súčasnú verziu tvorcovia obrazovo poňali ako kombináciu klasických záberov s domácimi videami zo starej videokamery. Tie azda najhlasnejšie hovoria o čase, v akom sa dej odohráva a na aký zrejme aj sama režisérka s nostalgiou spomína - 90. roky. Jednoznačne pritom ide o spomienky, nie len režisérkine, ale aj spomienky hrdinky Sophie. 

Lenže v samotnom obraze sa toho až tak veľa nedeje. Iba ak sa divák dostatočne stíši a nabehne na správnu vlnu náznakov a dohadov. Pri druhom pokuse sa to už, myslím, poradilo aj mne a zatiaľ čo prvý raz som si z filmu odniesol zmiešané pocity, tentoraz to už boli slzy. 

Ako sa z letnej pohody môže stať pohýnajúca a vôbec nie patetická dráma? Nie je to vôbec jednoduché. Túto letnú lenivú pohodu neustále nahlodáva neurčitý pocit ťažoby. Očakávanie priameho vyústenia napätia v podobe konkrétnej situácie však zostane nenaplnené. Priamo vo filme sa toho naozaj veľa neudeje, no medzi riadkami to vrie. Vo chvíli, keď niektorý záber začne byť pocitovo pridlhý, jemne, ale presne z neho vyletí dôležitý význam. Pokojne sa môže stať, že v kinosále si niekto vedľa vás zívne a vy si v tom istom momente všimnete subtextový odkaz, ktorý na seba nijako pyšne neupozorňuje, ale je podstatný. Pomôže vám budovať záverečný význam. Ten sa môže u každého diváka v odtienkoch líšiť.

Už len vďaka skvelo cielenej strihovej práci je do filmu vnesená poetika, ktorá príjemne vyvažuje inak úchvatne realistické prostredie a doslova nedramatickú akciu. Strihom je miestami dosiahnutý efekt dvojjedinosti postáv. Majú k sebe tak blízko, akoby boli v niektorých momentoch tou istou osobou. Nedeje sa to bez príčiny, ale kvôli príprave na emocionálne silný (a stále pomerne otvorený) záver.

Postava otca je v skutočnosti tou najzaujímavejšou, ale nemôže existovať bez malej dcéry, ktorej optikou Caluma sledujeme. Dospelá Sophie, ktorá sa vo filme doslova iba párkrát mihne, ho vníma už skoro ako mýtickú postavu, dávneho imaginárneho kamaráta z detstva, ktorý k nej už vplyvom času nemôže viac prehovoriť. V spomienkach však stále existuje a občas sa vynorí aj v šere večerného podniku alebo v dave ľudí. 

Jasných aj nenápadných náznakov je v celom filme mnoho. Spolu tvoria celkom prirodzenú vrchnú vrstvu reality, pod ktorú keď sa nedostanete včas, hrozí, že prešvihnete silné finále. Nikde však nie je napísané, že divák musí všetkému rozumieť tu a teraz. Aj po opakovanej projekcii je Aftersun stále mimoriadnym zážitkom a možno ešte silnejším, keď už viete, čo môžete čakať. Debut Charlotte Wells je výnimočnou záležitosťou a niet divu, že sa rýchlo stal fenoménom minuloročných festivalov. Konečne ho môžeme vidieť aj u nás. Pokiaľ túžite po silnom filmovom zážitku, ktorý však nie je lacný, ale treba zaň zaplatiť veľkou dávkou snahy, Aftersun vás za túto investíciu bohato odmení. 

Matúš Trišč

Zdroj foto: Filmtopia